O Pucvolášovi

Tento príbeh sa stal za časov, keď už bane v Štiavnických horách začali pomaly zatvárať, a baníckej práce začínalo dochybovať.  Len kedysi  všetkými zatracovaná Rozálka si ešte držala svojich baníkov.

Ako všetci viete, Rozália baňa nie je blízko dediny ani hlavnej cesty. 

Od Štiavnickej cesty treba ešte hodný kus bud cestou popri Dolnom a Hornom tajchu do kopca vyjsť, alebo od  autobusovej zastávky „K Honvédom“ klukatým chodníkom po starom jarku k Dolnému tajchu prejsť. Potom po hrádzi a ďalej po brehu skratkou  do kopčeka kde kedysi bola studnička ,ku Hornému tajchu  a Rozálke vyšlapať. 

Kedysi trikrát denne chodil okolo striedania šichiet hore autobus – pred šiestou ráno, pred druhou poobede a pred desiatou . Nie každému sa chcelo už v tej dobe autobusom chodiť a presné časy dodržiavať. Kto mal auto alebo motorku, ten radšej svoje dopravné prostriedky využíval.

 Najmä  lete a skorej jeseni, keď ešte v noci nebývalo zima, niektorí dochádzali do roboty  na  motorkách.

Jedným z motorkárov býval aj Karol. Mal svoju oblúbenú Jawu 175, ktorú v teplých mesiacoch využíval na dochádzanie na Rozálku z Hodruši do smien. 

Jedného teplého podjesenného večera vytiahol motorku z garáže a vybral sa do nočnej zmeny narážať vozy do šachty. Bolo už prítmie, štvrť na desať, keď prechádzal  cez Tergótňu. Tam je ostrá zákruta a za ňou zvykli pouličné lampy len slabo svietiť. 

Vychutnával si jazdu v príjemnom vzduchu keď tu zrazu predný reflektor  vystrihol z tmy naprostred cesty dvojicu šantiacich psov strednej veľkosti. Chytro „habol“ na brzdu aby do nich nevrazil alebo nedajbože nepadol, ale bol už príliš blízko a tak pri brzdení už v malej rýchlosti ešte predným kolesom štrajchol jedného z nich a až potom zastavil.

 „Lajfnutý“ havkáč „skavúriu“, urobil malý kotrmelec, ale hneď sa zdvihol na nohy a utekal kade ľahšie.  Zlaknutý Karol sa obzrel na druhého „pucvoláša“  Ten bol naozaj podobný hrči čistiacej vlny na zaolejované stroje – pucvoly.

Najedovane temne vrčal a ceril zuby.

 Anciáša jeho – povedal si Karol – šak tento si tuším druha chce pomstit! Ale uhryznúť sa nenahám!

 S tým rýchlo zaradil jednotku a vyrazil vpred. Keď zaradil trojku, cez plece sa obzrel.

No namojveru, pucvoláš stále  utekal pár metrov za motorkou, oči vyvalené, dlhá svetlá srsť  vo vzduchu povievala. 

Príliš rýchlo sa na hrbolatej  neosvetlenej ceste ísť nedalo, ale Karči pridal. „Ej , nedobehneš ma ty!“ zastrájal sa. 

No keď po nejakých sto metroch pozrel za seba, psisko  stále za ním rovnaké tempo držal. Cválal ostošesť, vyplazený jazyk mu vo vetre hompáľal. Po ďalšej stovke metrov tohoto preteku  pri križovatke Píla, kde už svietila prvá pouličná lampa, sa Karol znova obzrel, voľačo sa mu za motorkou zalesklo.

Zrazu bolo jasné,  prečo ho pucvoláš tak agresívne prenasleduje  a nevzdáva to. Keď motorku zastavil, zastavil sa aj pes. Už vôbec nevyzeral útočne,  fučal ako kováčske mechy, jazyčisko mal  síce vyplazený, ale vďačne zavrtel chvostíkom za ukončenie závodu.

Karol zišiel z motorky a odvesil spoza zadnej značky motorky koniec asi päť metrového kusu retiazky, ktorá sa  tam pri incidente zasekla a na druhom konci ktorej  visel na obojku pes.  Pucvoláš  sa  doma odtrhol aj s kusom retiazky a bavil sa na ulici s druhom .  

Nemohol však tušiť, že sa toho večera  ešte poriadne prebehne. „Jedinvo štastia mal, že sa retiazka do golesa nezasekla !“ uzavrel prípad Karči.