Občas sa
v bani vyskytnú aj baníčky.
Je to síce pomerne vzácny úkaz, ale výnimky
potvrdzujú pravidlo, že baňa väčšinou patrí chlapom. Povedzme si otvorene ,
bane nie sú stvorené pre ženy – prevládajú tam ťažké klimatické podmienky,
človek sa ľahko zababre, a hlavne je tu ťažká práca, ktorá v zmysle
bezpečnostných predpisov ani nie je pre ženy prípustná – napríklad čo sa týka
foršriftov na zdvíhanie bremien a podobne.
Za dôb socializmu
sa spočiatku baníčky vyskytovali – ale
treba povedať, že väčšinou v profesiách ktoré nevyžadovali ťažkú fyzickú
prácu – napríklad ako banské elektrikárky.
To bolo v časoch, keď si
budovatelia komunizmu potrebovali dokázať že emancipáciu zvládajú lepšie ako
západní imperialisti.
Zo starších správ
vieme, že ženy fungovali na niektorých baniach ako geologičky, niekde dokonca mali nejakú dobu aj
štajgerky. Bežnejšie bývali čerpadlárky, kompresoristky.
Nie že by som vás, milé čitateľky, nejako
podceňoval , to nie!
Viem o mnohých špičkových odborníčkach na baníctvo,
geológiu, dokonca som slýchal aj vynikajúcich strojárkach.
Pracovať v bani
deň čo deň s mužskými kolegami však nie je med lízať. Asi nie je príjemné
počúvať drsné vtipy a poznámky chlapíkov, ktorí si potrebujú v kolektíve
niečo dokazovať, prípadne si liečiť svoje komplexy, znášať hladné pohľady či krivé
úškrny.
S chlapmi
treba zaobchádzať ako s chlapmi – na hrubé vrece treba niekedy bleskovo
našiť hrubú záplatu, na obhrublosť zareagovať rovnakým tónom, Niekedy stačí
jednať priamo, rovno, férovo, ale vyskytnú sa v baníckom živote aj také
situácie, kedy treba prípadne vedieť poposielať kolegov do kadejakých telesných
otvorov.
Nie že by to mnoho žien nevedelo – každý poznáme takú, ktorá má jazyk
ako lemeš, a vie ním sekať. Na dlhoročné
štajgrovanie by ste však, milé dámy, museli byť riadne erdekbaby.
Odolné panie,
s oceľovým pohľadom, ktoré nič neprekvapí ,s jazykom ako meč a slovníkom otrlej kuchárky s dvadsaťročnou praxou na pirátskej lodi, sa niekedy na
baniach vyskytujú.
Napríklad ako upratovačky šatní a sprchární, občas sa nájdu
aj v práčovniach.
Preto je výskyt
žien priamo v v baniach pomerne vzácny.
Má to však aj pozitívne vplyvy,
preto že k vzácnym ženským návštevám sa tvrdí chlapi väčšinou správajú mäkšie a
úctivejšie, ako by sa čakalo.
Zrazu idú podávať pomocnú ruku galantne aj
chlapi, ktorí normálne kľajú ako pohoniči, a na prekvapenie sa v prítomnosti ženy v bani vyjadrujú
kulantne a zdvorilo.
Dnes sú ženy
v bani len vo forme návštev – exkurzii. Občas sa sem- tam sa na exkurzii
vyskytne mladá dáma, na pohľad krehotinka, z ktorej sa vykľuje ženský
ekvivalent banského Terminátora.
O jednej mladej
terminátorke je tento príbeh.
Vedúcemu úseku
v bani jedného dňa oznámili, že
zajtra berie do bane na exkurziu študentku záverečného ročníka baníckej
fakulty. V bani už bola, povedali.
No nič , hádam sa
bude vedieť aspoň po bani pohybovať a snáď si hnáty nepoláme.
Ráno do
kancelárie napochodovalo celkom pekné dievča, športového vzrastu, také akurát
dobre stavané.
Predstavila sa ako praktikantka z vysokej školy.
Prehodil s ňou pár slov , zistil, že už
bola v nejakých tých baniach, a tak mu odľahlo.
Zaviedol ju do maličkej
hosťovskej šatne vedľa chlapskej sprchárne, kázal jej obliecť sa do fáračiek,
že na ňu počká potom pred šatňou.
Samozrejme, praktikantka sa nezdržala, a
bleskovým pohľadom si sprcháreň pre chlapov prehliadla.
Za nejakých desať
minút vyšla z hosťovskej šatne, napodiv správne poobliekaná, nezabudla ani na dva opasky
, prilbu a rukavice vo vrecku.
Hm, vidno, že už naozaj niekedy bola v bani,
vydýchol si.
Aspoň s ňou nebudú starosti.
Pri šachte jej vysvetlil
parametre tejto bane, a keď na nej nezbadal ani nepatrné známky strachu pri
nastupovaní do klietky, ani pri spúšťaní do šachty, celkom sa uvoľnil.
V hĺbke vystúpili na obzore a vybrali sa na jedno odľahlé pracovisko,
ktoré v ten deň vybral na kontrolu.
"Budete robiť to
čo ja!" Zopakoval kráčajúc cestou niekoľkokrát základnú inštrukciu pre všetky exkurzie, a ona
prisvedčila.
"Banské predpisy poznáte?" –opýtal sa.
"Áno, mám z nich skúšku",
odpovedala budúca banská inžinierka.
To je fajn, povedal si vedúci.
Cestou
kráčajúc po chodbe vysvetlil technológie
razenia, dopravy, vystužovanie tejto bane. Spolufárajúca sa len sem tam niečo
opýtala, z poznámok aj otázok videl že to nie je nejaké vyhúkané banské
teliatko.
Ako prechádzali
do vzdialenejšej časti bane, bolo stále horúcejšie a vlhšie.
Po baníckom zvyku
na vhodných miestach vedúci na chvíľu zastavil, zavesil na hajcman najprv teplý
kabát, potom fáračkovú bundu.
Baníčka tiež.
Tesne pred
pracoviskom, kam svoju zverenkyňu viedol, sa ešte raz zastavil a vyzliekol aj
košeľu. Vlastne sa ani neobzrel , čo robí slečna, a pokračoval na štros.
Počul
ju že kráča za ním.
Keď prišli na čelbu, zistil, že chlapi čumia ako puci.
Robota zastala, a niektorým z osádky aj vercajg vypadol z rúk, huby otvorené…
Zdar Boh! Pozdravil
a hneď sa spýtal
„No čo je , čo na mňa tak kukáte?!? Nemáte nič lepšie na
práci?!“
Potom si všimol,
že necivia na neho, ale niekam za neho… Zvrtol sa a …“No do prkvančíc!!!“
Za ním stála zverená slečna, ktorá bola, rovnako ako on- do pol pása vyzlečená.
„A ty čo tu
stváraš?“ zabudol aj na vykanie pri tom pohľade.
„No čo, hovorili ste, že mám
robiť to čo vy, nie?“ gurážne odvetila študentka. Ej veru nemá sa za čo
hanbiť, pekná, je peknučká…preblesklo mu hlavou.
„Jano, davaj dole
košeľu“ zavelil predákovi.
Keď ju foršíber neochotne vyzliekol, podal ju
študentke: „Slečna zahaľte sa prosím Vás, chodte si obliecť tú svoju, a túto
doneste naspäť, lebo takto by sme dneska cyklus neurobili, keď nám tu budete
osádku rozptyľovať“
Slečna na veľkú
ľútosť chlapov počúvla a za chvíľku sa vrátila už vo svojej košeli.
Vedúci
pokračoval, ako keby nič, ale chlapi sa už na slečnu stále usmievali, a otáčali
sa za ňou. Výklad úplne stratil svoju odbornú vážnosť.
Vedúci z udalosti
nerobil nijaké scény, len si povedal, že takú smelkyňu ešte v bani nemal.
Bolo jasné, že chlapi budú na túto tému ešte dlho vtipkovať, a bude dlho od
nich dostávať otázky typu „ A kde máš tú exkurziu?“ „Nemáš jej číslo? „ a
podobne.
Čo už… ale pekná bola, koťuha…fajnová! Nedal by som si rukáv odtrhnúť...
Po vyfáraní ju
zaviedol na hosťovskú šatňu, že ju potom počká vonku, pred budovou.
To však ešte
nebolo všetko.
Hosťovská šatňa
bola stavaná na chlapov.
Tým nevadí, keď je sprcha s chýbajúcou ružicou,
keď nie je kam zavesiť uterák.
Nemusí
byť ani nejako extra vyglančená.
Ak mám byť objektivny, o tejto sprche sa veru
nedalo povedať že by vôbec nejako bola niekedy vyglančená posledné mesiace.
Gurážna slečna s terminátorskými
ohľadmi sa rozhodla, že tak tuto teda nie, tu sa sprchovať nebude…
Ale tie chlapské
sprchy neboli až také najhoršie!
Dozrelo v nej rozhodnutie - , zhodila
spodnú časť bielizne, uterák prehodila cez plece, do jednej ruky mydlo, do
druhej šampón.
Vykukla či po chodbe nikto nejde, a ako myška cez dvere chytro vbehla
do chlapskej sprchárne.
Lenže gurážna
myška vrazila do miestnosti plnej kocúrov.
Chlapi už boli
nahí rozostavení pod sprchami a čakali, kedy kúpeĺník pustí vodu.
Keď vbehla do ich sprchárne, všetky zraky sa
upreli na slečnu v Evinom rúchu.
Zaváhala len pár milisekund,
s kamennou tvárou pokračovala k vešiaku, zavesila si uterák a nastúpila
pod najbližšiu voľnú ružicu.
Oči ju sledovali ako jahniatko vo vlčom výbehu.
Atmosféra bola ako v kovbojke pred rozuzlením.
Ticho.
Len tu a
tam kvapla voda z ružice.
Niekto musel
povedať nejaké slovo.
Povedala ho
slečna, podobne ako vedúci pred pár hodinami v bani: „No čo je?? Čo ste ešte
nevideli holú babu?!?“
Slová zazvonili vo
vykachličkovanej hale ako keď padne na zem bórer.
Našťastie v tom
okamihu kúpeľník pustil vodu.
Slečna sa
nenútene namydlila, a sprchovala.
Niektorí chlapi sa pre istotu presunuli do
vedľajšej sprchárne, aby ich neprezradili neovládateľné reakcie tela, iní sa
chovali ako keby nič.
Niektorí na ňu pokukovali, usmievali sa.
Keď vychádzala
osprchovaná von, naklonil sa k nej jeden starší baník a odpovedal na jej nezodpovedanú otázku:
„Videli sme už
holú babu, milá slečna, videli! Ale TU
ešte veru nie!!“
Či už mi veríte,
alebo nie, tento príbeh sa naozaj stal.
Na bani sa o ňom ešte dlho hovorilo.
Nie je každá
slečna ako z porcelánu.
Baníčky už tobôž nemôžu byť krehotinky.
 |
| Ilustračné foto: Ted Wathen |
Text je autorským dielom Karstena Ivana z Júna 2016.
Nemožno ho kopírovať a vydávať za vlastné dielo,
Uverejniť v tlačených médiách je toto dielo možné len s výslovným súhlasom autora po predchádzajúcom požiadaní.
Text copyright: K.Ivan 2016
