Veľkonočný príbeh o maľovaných vajciach

 Stalo sa to už pred mnohými desaťročiami, kdesi na východe slovenska, na pracovisku vrtárov geologického prieskumu. 

Väčšina aktérov tejto veselej príhody je už v baníckom nebi, preto sa nádejam, že sa už nikto priamo neurazí.

 Príbeh mi  rozprával pred štyridsiatimi rokmi jeden z najobľúbenejších profesorov baníckej školy zvaný Palino, keď sme na jednej speleologickej výprave nocovali vo vstupnej sále Čertovej diery v Ardovskom krase. Čertova diera nesie meno po desiatkach ľudských kostier, ktoré boli kedysi vo vstupnej sále nahádzané, tak sme vlastne nocovali v starom masovom hrobe obetí nejakej bitky. Tá predstava nám na pokoji nepridala, a tak sme sa dozvedeli veselší príbeh, aby sme nemysleli na to, čo sa v jaskyni môže diať okolo polnoci. 

Našťastie, v Čertovej diere sa o polnoci, ani po nej nič zvláštne neudialo, a teda žiadny hororový príbeh tu tentokrát nebude.       

Útlocitným dámam, dievčinám, a neplnoletým osobám sa ďalej čítať nasledujúce riadky neodporúča prípadne vyslovene zakazuje, preto že v príbehu sa nemôžeme vyhnúť priamym opisom niektorých chúlostivejších časti ľudského tela, ktoré zvyčajne bývajú skryté v spodnom prádle.

 Vrtári sa po Veľkonočných sviatkoch opäť poschádzali v maringotke na prieskumnom území vŕtania na rudy na okraji lesa na čistine pri prameni. Maringotky boli iba pár sto metrov od vrtnej veže súpravy, ale pomerne ďaleko od najbližšej obce, vo vrchoch. 

Samozrejme, každý z vrtnej osádky si doniesol niečo z výslužiek z oblievačiek a šibačiek, údené, pálenku, syrec, zemiakový šalát a podobné veľkonočné dobroty. Nuž, hodovalo a pilo sa ta preč. Neskoro večer sa vyštverali vrtári na postele do svojich maringotiek, a zaspali spánkom spravodlivých pracantov. 

Ráno sa zmena vrtárov, ktorá mala pokračovať vo vŕtaní v rannej zmene pobrala niečo poraňajkovať do susednej maringotky, lebo iba v jednej bola malá chladnička napojená na elektrinu káblom od vedenia v doline. Slnko už vyhuplo nad obzor a tak ticho, aby nezobudili spiacich kolegov sadli v kuchynke k chlebu s chrenom a údeným.

Kamaráti ešte spali, jeden z nich spal odkopaný nahý na chrbte. Bol to zdravý chlap a tak mal to, čo má v spánku väčšina mužov. Erekciu. Chlapi za tie roky spolužitia v maringotkách videli kadečo, a tak tomu nikto nevenoval väčšiu pozornosť

V tomto okamihu vstupuje na scénu mucha, prebudená teplým jarným počasím. Poletovala po maringotke sem a tam, až si sadla na konček vztýčeného symbolu mužstva spiaceho kamaráta. Trochu po ňom pochodila , pošteklila nožičkami. Spiaci sa pomrvil a v polospánku pleskol zo rukou strany svojho bimbasa, čí mo rozkýval zo strany na stranu. Mucha uletela ale v osmičkách znovu krátko zakrúžila a znova pristála na svojom novom obľúbenom štande. Chlapíka to opäť pošteklilo a znovu sa ju pokúsil plesknúť, čím opäť rozkýval svoj "doutník". Opäť sa tri - štyrikrát poklátil zboka na bok. 

To už sa raňajkujúci chlapi mimovoľne sústredili na pozorovanie muchy, lebo predstava, že im potom neskôr pristane a pochodí po údenom ich nijako nenadchla. Opakované pristátia muchy na fajnovej kožtičke a ustavičné rozkývanie poneváča sa stalo úsmevným divadlom. 

Vtom jedného z raňajkujúcich, ktorý nikdy nemal príliš ďaleko od kanadských žartíkov, niečo napadlo. 

Na vyfarbovanie papierových schém profilov vrtov z navŕtaného jadra mali v maringotke uloženú veľkú sadu dúhovo farebných fixiek. Nelenil, zobral sadu a opatrne potichu prikľakol k spiacemu  kamarátovi. Niektoré fixky otvoril a začal spiacemu kamarátovi robiť na gulky opatrným prikladaním fixiek veľkonočnú výzdobu. Použil tvorivo techniku bodkovania, a tak nič netušiaci spachtoš mal po nejakých desiatich minútach svoje kožené kraslice hrajúce nahusto bodkami mnohých farieb od  žltej, oranžovej aj červenej, sem tam aj fialové bodky presvitali. 

Kolegovia sa do rúk potichúčky chichúňali a chystali druhé dejstvo komediálnej drámy alebo dramatickej komédie.

Keď spratali zvyšky raňajok, nahodili ustarané tváre a jeden z nich podrmal spiaceho kamaráta s "výzdobou" 

" Čo je? Čo ma budíte somári, veď ja mám až druhú zmenu?!?  Do čerta, hlavu mám po tej včerajšej borovičke ako plnú gitu... " žmúril na nich cez zaškemrené oči. 

Kamaráti sa tvárili ustarane: "Počúvaj čo si ty stváral cez Veľkú noc, ktorú si sklátil dakde do jarku??? "Prečo sa pýtate.. a vôbec, čo je vás do riti do toho?? " nechápal rozospato. 

"Sa pozri na svoje gule, veď ty máš dajakú pliagu, ekzém alebo pásový opar. Ešte nám to tu roznesieš a ako to my potom budeme doma ženám vysvetľovať?!?" 

"O čom to hovoríte..." a zrak mu skĺzol nadol " NO DO MARIJI, to čo je????" oči sa mu rozšírili od obáv a podrobil svoje chúlostivé partie predbežnému skúmaniu. "Pána beka, počkajte tu," vyskočil, natiahol si trenky , sponad lavóra schmatol zrkadielko na holenie a vybehol von za maringotku preskúmať veci detailnejšie. 

Po chvíľke sa vrátil skrúšene. "Chlapi, je neviem čo to je, ani od ktorej som to chytil. Čo teraz mám robiť?". Vedúci mal čo robiť aby sa nerozrehotal a nepokazil zábavu, ale ovládol sa

 "Nesvrbí to?" spýtal sa. 

"Nie" znela odpoveď.  "To je dobre, hádam to nebude ešte v akútnej forme, ale mal by si to ukázať na kožnom, hádam na to budú dáke maste alebo pirule antibiotiká. Zober si čisté trenky, umy si gule , ale nie v studničke - choď dole do potoka - nie že my budeme potom piť tú vodu čo si si v nej vajčiská pláchal! A uterák si zober ten svoj!. Zatiaľ ti vypíšem cestovný príkaz na gazík do mesta, tam to choď ukázať." 

Tak sa aj stalo. Kamarát sa vrátil umytý, prezlečený do čistého prádla, s chvatom skočil do gazika a už aj v obavách prášil do tridsať kilometrov vzdialeného krajského mesta na polikliniku. V čakárni kožnej ambulancie bolo po sviatkoch len pár pacientov a dostal sa na radu čoskoro. Ukázalo sa, že ordinuje staršia lekárka s mladou sestričkou. 

Išla rovno na vec: "No, čo máte? " 

"Ja vlastne neviem, taká vyrážka alebo ekzém sa mi vyhodil..". habkal hanblivo. "Kde?" "Dole, na gulkách".. "Dobre, tak dole gate aj trenírky, pozrieme sa na to!" znela inštrukcia skúsenej harcovníčky zdravotnej starostlivosti. Vôbec sa mu do toho nechcelo, ale čo sa dalo robiť, zdravie je predsa len prednejšie! 

Stál tam ako kôl v plote, plný obáv z diagnózy, držal si v ruke svojho pidižvíka úplne zbabelo scvknutého aby nezacláňal vyšetreniu, a čakal, kým si doktorka založila okuliare a prisunula otáčavú stoličku bližšie k objektu vyšetrenia.  Odborná pre hliadka trvala asi len pár desiatok sekúnd, ale pacientovi sa to videlo ako celé hodiny. Srdce mal až v krku v okamihu, keď doktorka zavolala "Sestrička, poďte sa pozrieť aj vy, zoberte si lupu,  takéto sme tu ešte nemali!" " Podajte mi aj  denaturák a buničitú vatu, urobíme ster!"

Aj sestrička príznaky detailne dôkladne zblízka preskúmala, a potom vatou v čomsi chladivom potrela. On sa od hanby a obáv celý čas radšej díval do stropu.

 Nakoniec sa po povele "Dobre, oblečte sa!"  s úľavou bleskurýchlo zahalil a spýtal sa: "Pani doktorka je to vážne??" 

"Nie, nie je to až také hrozné," odvetila. "A umývať ste si to skúšal?"spýtala sa celá vysmiata. " Áno, v potoku som si to ráno umýval..." habkal zmätene. 

"Tak choďte do drogérie, a kúpte si Alpu, lebo fixky vodou nepúšťajú" znela diagnóza. 

Len kútikom oka , celkom prefackovaný od hanby zaregistroval, že aj mladá sestrička je vycerená od ucha k uchu, keď zavolala do chodby ponad jeho plece cez dvere: "Ďalší!"

Poučenie na záver: Dávajte si pozor na kamarátov s umeleckými sklonmi a tvorivosťou! 

Ďalšie poučenie: Nie všetky pomaľované vajcia musia byť kraslice!

........................................................................................................................................... 

Text Copyright K.Ivan 5.4.2021

Text je autorským dielom Karstena Ivana z roku 2021. Nemožno ho kopírovať a vydávať za vlastné dielo, ani vydávať v tlačenej forme bez predchádzajúceho súhlasu autora. 

 

    

 

   

      

                    

   

Rozmrazovanie rezervoáru

Skúste si názov tohto blogu povedať desaťkrát rýchlo za sebou bez pomýlenia... :-D

Do nedávna v Hodruši fungoval posledný banský jarok, ktorého vody sa využívali na úpravu rudy. Na svojej trase po pravej strane mal tento vodný jarok zásobník - rezervoár. 

Vyrovnávací rezervoár na vody, ktoré do neho pritekali  jarkom z Hodrušského potoka, a potom ďalej poza montované domy Okal  tiekli do úpravne, je vybudovaný z hrubých kamenných múrov a je prekrytý  riadnou betónovou „dekou“.

Mal za úlohu plniť funkciu vyrovnávacej nádrže medzi stálym prítokom vody od potoka a nestálymi odbermi vody v úpravni hlavne v prípadoch, keď bol odber krátkodobo vyšší ako prítok.

Tu sa nám pri pohľade z hlavnej cesty schováva inkriminovaný rezervoár.  Foto Google Streetview

Jedného roku bola zima ako v ruskom filme, snehu sa navalilo hádam trištvrte metra, a potom mrzlo až tak prašťalo.

Múry má sice rezervoár hrubé, ale predsa sa do neho mráz zvonka nejako dostal, a vnútri  sa vytvoril ľad, ktorý vode cestu ďalej  zahatal. 

Voda do úpravne prestala tiecť ,aj keď bolo jasné že do rezervoára od hate na potoku  podzemným potrubím tečie.

Na tému rozmrazovania potrubia existuje jeden tunajší vtip: 

Ide Náco v treskúcej zime hore dolinou a vidí, že údržbári okolo zamrznutého vodného potrubia pobehujú, na skrehnuté prsty rúk si dúchajú.

 Náco sa samozrejme iniciatívne pokúsil poradiť po svojom: 

„Ludye božý, a čo ste sa vy zbláznyt ráčili, v takomto mraze tuná majstruvat? Čák to rozmrazujte v lete!

Situácia ktorú v tomto príspevku bola podobná, len kvalifikovane nemal kto poradiť....

    

Nedalo sa nič robiť, zamrznuté potrubie v rezervoári museli  ísť údržbári z úpravne rozmraziť, lebo úpravňa bez vody nemôže fungovať. 

Rezervoár je nejakých 300 metrov obďaleč od úpravne, proti prúdu Hodrušského potoka. 

Najprv museli lopatami odhrabať z prekrytia vstupného otvoru vrstvu snehu, aby našli „dekel“  ktorým sa zvrchu dalo do nádrže rezervoára po rebríku dostať. 

Keď sa  skrehnutí ,nadávajúc na „kosu“ konečne dostali dnu,  zistili že na armatúre je namrznutá ľadová kôra .

Čo teraz keď k benzínovej „letlampe“ zavretej v skrini v úpravni údržbárom z predchádzajúcej smeny sa nedalo dostať? 

Jedného z nich spásonosne osvietilo – v úpravni je predsa sud s karbidom a keď karbid príde do styku s ľadom alebo vodou, ostane horúci – to iste ľad rozpustí!

 Dobrá rada stojí groš a tak neleniví , doniesli  za nejakú chvíľu z úpravne plný kýbel karbidu .

Obsypali s ním vlhkú armatúru, karbid syčal a ľad sa naozaj začal topiť.

Ale štiplavý acetylén, ktorý sa pri tom vyvíjal, ich z rezervoára rýchlo vyhnal.

Tak teda postávali vonku v mrazivom večernom vzduchu pri rezervoári, podupkávali a čakali, kým armatúra rozmrzne. 

Medzitým sa už celkom zvečerilo, nuž najmladšiemu zapálili karbidku a poslali ho cez otvor zhora nakuknúť či to už rozmrzlo. 

Nepomysleli  však na to, že horľavý  acetylén v zmesi so vzduchom je dosť nebezpečný .

 Akonáhle sa „kontrolór“ nahol k otvoru a posvietil si otvoreným plamienkom karbidky do rezervoáru, ozvala sa obrovská „šupa“  ako z lodného dela!! 

Z otvoru dekla vyletel plameň dajakých 8 metrov vysoko! 

Nazerajúceho kontrolóra  tlaková vlna výbuch zahodila zo stropnej platne rezervoáru  hádam  na päť metrov ďaleko  od dekla a obloky okolitých domov len tak zadrnčali. 

Našťastie všade okolo bolo veľa snehu a tak keď „odstreleného“ rozmrazovača prestrašení kolegovia utekali ratovať, tak na ich veľkú úľavu zistili že okrem zľaknutia sa mu vôbec  nič nestalo, lebo hlboký sneh pád po skončení „letu“ krásne stlmil.

Tlak výbuchu  vovnútri však  celý rezervoár trochu „rozdul“.

 Rudné bane ho museli opásať  železnými pásmi, ktoré spevňujú jeho konštrukciu dodnes - ako spomienku na jeho „odborné“ rozmrazovanie.

Text je autorským dielom Karstena Ivana z roku 2010. Nemožno ho kopírovať a vydávať za vlastné dielo, ani vydávať v tlačenej forme bez predchádzajúceho súhlasu autora. 

Text v kratšej forme bol publikovaný v roku 2011 v knižke "Už na baňu klopajú"  Vydanej Banskoštiavnicko-Hodrušským Baníckym Spolkom. 

Kapor v omáčke

UPOZORNENIE:
Čítanie tohto blogového príspevku sa neodporúča ľuďom so slabším žalúdkom a náchylnosťou k nevoľnosti kombinovanou s bohatou predstavivosťou, preto že obsahuje popis udalostí spojených s nechutnosťami.

Na Dolnom banskom závode v Hodruši bola predvianočná oslava.

Bol deň voľna a tak pani z účtárne kúpila na Sandríkoch pri Jednote živého kapríka na Štedrovečerný stol, a len tak v igelitke ho vyniesla na Rudné bane s úmyslom zúčastniť sa predvianočného posedenia. 

Aby sa kapor neudusil, po príchode napustila na umyvárke vodu do umývadla a kapra do nej pustila.

 Ten sa vode evidentne potešil, a veselo kýval plutvami, takže sa mohla venovať tradičnému spoločnému obedu a posedeniu.

Riaditeľ ako vždy povedal pár slov, poďakoval spolupracovníkom za odvedenú prácu, krátko zhodnotil rok a zaželal všetkým radostné Vianoce a šťastný Nový rok.

Potom bola na rade tradičná slížiková kuracia polievka, rezeň so zemiakovým šalátom a zákusky ako vždy.

Samozrejme sa pomedzi to poprekladali nejaké poháriky z prineseného vínka a ostrého, „aby si šnyclík nemysleu, že ho pes zožrau!“ ako sa hovorievalo.

 Bujará oslava pokračovala až do večera, ale naša pani len striedmo popíjala, s tým že sa neskôr vytratí domov.

Samozrejme daktorí si veru riadne uhli, a nohy im „mäkli“ čo sa neobišlo bez spievania a rozprávania príbehov. 

Pokiaľ sa niekto , kto si medzičasom nahonobil riadnu opicu, vypotácal z miestnosti, nezaobišlo sa to bez veselých poznámok na jeho účet, ale tak to už bývalo zvykom.

Naša pani posedela, porozprávala sa, a keď usúdila, že už je čas ísť domov, zdvihla sa a rozlúčila s tými čo ešte ostávali.

Spomenula si na kapra v umývadle , zobrala igelitku že si ho vyzdvihne. Ako zapla svetlo v umyvárni ešte si vo veselej nálade polohlasne povedala „ Tak čo rybička? Ako sa máš?“

No pri pohľade do umývadla ju skoro porazilo.

Kapor miesto vo vode plával v akejsi omáčke z hrášku, zemiakov, slížikov, a kúskov rezňa!! 

Čo  zapríčinilo takú zmenu bolo jasné: 

Nejaká sviňa ožratá sa vyvracala do umývadla, kde si ryba užívala svoje posledné hodiny.

Pri tom pohľade ju však znenazdajky naplo, a veru voľky nevoľky, aj ona kapríkovi „polievku“ zahustila svojím „príspevkom“.  

Keď sa jako-tak pozbierala, potiahla retiazku  na ktorej bol štupeľ sifónu pripevnený, s úmyslom   kapra opláchnuť čerstvou vodou.

 Umývadlo sa veľmi pomaly  vyprázdňovalo, kaprovi sa ubúdajúca hustá voda nepáčila a začal sa metať, pričom rozstrekoval „hustuo“ po celej umývárke.

No hotové božie dopustenia!!!

Naveľa sa jej horko ťažko podarilo kapra so zaťatými zubami, premáhajúc búrku v žalúdku pri tom pohľade prehodiť do vedľajšieho umývadla, kde ho rýchlo opláchla, strčila do igelitky.

 Potom si umyla ruky a chystala sa pratať sa kade ľahšie.

Medzitým voda z umývadla kde predtým kapor vegetil, odtiekla, a na dne sa odhalil predmet  ktorý okrem „hustého“ odtok blokoval.

Zo dna umývadla sa na ňu veselo cerili štátne zuby – klapačky, ktoré tam nedobrovoľne zanechal ten, čo to celé spôsobil .

Tých Vianoc jedol vianočného kapra len jej muž, ona sa ho ani nedotkla.

Ešte dlho ju táto príhoda mátala.

Stačilo povedať „ryba“ a okamžite sa jej zviditeľnil zubatý úsmev z kaše na dne umývadla....

Text je autorským dielom Karstena Ivana z Mája 2013. 

Nemožno ho kopírovať a vydávať za vlastné dielo, 

Uverejniť v tlačených médiách je toto dielo možné len s výslovným súhlasom autora po predchádzajúcom požiadaní. 
Text už bol vydaný v tlačenej forme  v roku 2013

Text copyright:  K.Ivan 2016  

  

Vianočné stromčeky 3

Ďalší pracovník sa tak isto pred vianocami vybral na jedľu. 

Bola zima, tak si ešte pred výpravou glgol ostrého, aj so sebou si zobral ploskačku. 

Ten svoj vyhliadnutý stromček sa mu nejako nedarilo nájsť, ale popri hľadaní natrafil na krásnu súmerne vyrastenú jedličku.

Bola síce trochu väčšia, ale povedal si že si ju doma prispôsobí na veľkosť akú potrebuje.

 Zvyšná čečina bude na prikrytie hrobov na cintoríne a nejaké domáce dekorácie. 

Prihol si z placačky, odpílil ju a po svahu odvliekol do svojej záhrady na kraji lesa. 

Samozrejme počkal na podvečer, aby ho niekto nedajbože z cesty nevidel a nebonzol horárovi.

Doma si znova prihol pálenky a stromček zhodnotil: ejha, riadny kus som doniesol. 

Však tá má najmenej 5 metrov! 

Bude ju treba skrátiť!

Trošku ho už motkalo, ale zašiel do pivnice pre väčšiu pílku. 

No – koľko skrátime? šomral si pre seba a v hustom šere odhadoval veľkosť stromčeka na odpílenie – asi tak.... toľkoto. 

Neuvedomil si, že velenie rozum medzitým odovzdal alkoholu a odhady už má na starosti pálenuo. Po odrezaní si kus, ktorý plánoval vystaviť v obývačke postavil.

 Otca jeho naháňam!!!

 Stromček to bol krásny, hustý, súmerný. 

Lenže postavený siahal tak do výšky pása! 

Taký trošku vyrastenejší bonsaj! 

Dofrasa, tak takéhoto krpca do obývačky postaviť nemože.

 Ten možno dať iba ak na cintorín na rodinný hrob, ako niektorí cez Vianoce svojim zosnulým dávali.

 Jedličky s okypteným vrcholcom však stále zostával riadny kusisko.

 Otrundžená hlava sa rozhodla, že do izby teda pôjde to, čo zostalo. 

Miestnosti sú vysoké tri metre dvadsať cantimetrov, takže s rezervou na stojan môže byť glhý tri metre.

Tentokrát si už zvyšok stromu pomeral, a odspodu odpílil na mieru.

Čul ešte nájsť stojan!

Po nejakej chvíli ho vyštrachal v garáži, primeral, dĺžkovo sedí, akurát kmienik bude treba riadne ostrúhať aby sa do stojana zmestil, lebo je hrubý ako noha.

 Po nejakej hodinke ho však pižlikanie prestalo baviť , preto že strúhanie išlo veľmi ťažko, a rozhodol sa že bude treba iný stojan s väčším priemerom otvoru na nastoknutie stromčeku.

Koleso z banského nakladača, ktoré je v pivnici hádam zo päť rokov bude to pravé! 

Je to riadny kus masívneho kovu s veľkým otvorom v strede – stojan na veľký stromček ako vyšitý!

Každý baník sa pri „premiestnení“ niečoho z bane poteší trikrát: prvý krát keď to na šachte pajzne a schová, druhý krát keď to donesie z bane domov, a tretíkrát keď zistí na čo sa to dá použiť.

Vyvliekol „goleso“ z pivnice, primeral otvor osky – pasuje!

 Už to len celé nainštalovať.

Dvadsaťkilový kus odliatej ocele teperil do domu, už bol pred obývačkou, keď sa mu zrazu koleso vyšmyklo zo skrehnutých dlaní a trééésk na kachličky v chodbe. 

Keramické črepy z kachličiek sa len tak rozfrkli dookola!

 No do riti!!

Čo už teraz, už sa stalo... dotrepal „stojan“ na miesto určenia, potom osadil stromček siahajúci podlahy až po strop.

Bez vrcholca, ktorý sa odpílený váľal za domom, sa stromček do obývačky zmestil tak akurátne – od stropu až po podlahu.

Keď prišiel domov dospelý syn, najprv krútil hlavou nad roztrepanými kachličkami v chodbe, potom trochu aj nad stromčekom.

Keď sa ho otec, hrdý na svoju vynaliezavosť, spýtal čo na to hovorí, opýtal sa najprv kde má ten stromček vrcholec.

Keď tato na miesto odpovede naliehal, aby povedal, ako sa mu páči, odpovedal:

„Nuš, nie je to zlý stromček, hustý, voňavý! 

Ale treba povedať, že jedličkový„medzikus“ sme ešte doma doteraz nikdy nemali! “

Samozrejme , po Vianociach sa tatko v robote pochválil akú mal doma štrapáciu s „medzikusovým“ vianočným stromčekom a baníci sa ešte niekoľko rokov pýtali pred každými sviatkami, či chystá normálny stromček, alebo dá prednosť „medzikusu“.

Text je autorským dielom Karstena Ivana z Mája 2013. 

Nemožno ho kopírovať a vydávať za vlastné dielo, 

Uverejniť v tlačených médiách je toto dielo možné len s výslovným súhlasom autora po predchádzajúcom požiadaní. 
Text už bol vydaný v tlačenej forme  v roku 2013

Text copyright:  K.Ivan 2016  

    

Vianočné stromčeky 2

Pred nie veľmi dávnou dobou sa zásadne zmenil postup získavania vianočných stromčekov.

Dnes má veľa ľudí celkom pekné umelé stromčeky , ktoré pred Vianocami vytiahnu z pivnice, po Vianociach zase  odstroja ,zbalia do krabice alebo plastového vreca, a uložia na ďalší rok.

Kto dnes chce živý stromček, ide pred nákupné stredisko, vyberie si vzrast, druh, dokonca niekedy aj farbu vianočného stromčeka, na mieste mu pristrúhnu strojom kmeň do stojana a celý ho navlečú do prepravného obalu – sieťky-  na pohodlné prenášanie.

Keď ste však pred dvadsiatimi rokmi bývali v dedine ako Hodruša-Hámre alebo Kopanice, mali ste len dve možnosti.

• Buď si stromček pôjdete kúpiť na lesný závod do Žarnovice kde bývali len smriečky alebo borovice, prípadne si vybavíte papier u miestneho horára a jeden si z dohodnutého určeného miesta hory na základe povolenky donesiete.
• Alebo tu bola druhá, pre niektorých lákavá možnosť získania pekného stromčeka, napríklad bielej jedličky ktorá sa oficiálne nepredávala. Mám na mysli získať bez papierov a vybavovania, ešte k tomu aj s pikantnou príchuťou zakázaného ovocia: - jednoducho si ho ísť ukradnúť do hory, ktoré doliny a dediny našej obce všade obklopujú.

 To druhé bola výzva, ku ktorej sa mnohé hlavy rodín postavili čelom ako chlapi.

Nebolo to však celkom také jednoduché ako by si nejaký mešťan mohol predstavovať.

 Šlohnutie stromčeka z hory je proces, ktorý musíte naplánovať a plán dodržiavať, ak to má vyjsť podľa predstáv.

 Najprv ste si v  jeseni museli prejsť vhodné porasty jedlín, smrečín alebo borovíc a vyselektovať nenápadne vhodných kandidátov na vianočný stromec.

Potom určiť jedného alebo dvoch finálnych kandidátov (pre prípad, že by Vás niekto predbehol), a dobre si zapamätať miesto, kde sa nachádzajú. Tak dobre, aby ste na to miesto bol schopný prísť aj v šere skorého večera.

Pritom bolo treba vziať do úvahy, že po opadaní listov alebo napadaní snehu sa terén naoko dosť zmení.

Potom už  bolo potrebné len počkať na predvianočný čas, naostriť pílku a v šere vyraziť na ilegálny výrub.

Aj tak to však nemuselo znamenať, že ho domov naozaj donesiete.

Dvojica kamarátov sa dohodla, že pôjdu spoločne na stromčeky, preto že treba ísť za šera, aby ich nikto nevidel.

Keby si jeden z nich na snehu členok vyvrtol alebo nedajbože niečo iné sa stalo, druhý mu pomôže.

Pred Vianocami sa vybrali na miesto kde rástli ihličnany, ktoré si vopred vyhliadli na boku hlavnej doliny. 

Bolo tam strmo, situáciu ešte zhoršilo množstvo snehu z predchádzajúcich dní, ktorý sa teraz,  po oteplení, prudko topil. 

Všade vlhko, mokro, studená čľapkanica.

 Kým sa hore k jedľovej mladine dostali, boli mokrí ako myši. Z obavy, aby pri nesení stromčekov niektorý z dvojice cestou nepolámali, vymysleli si, že ich oba zviažu spolu a spolu aj ponesú. Jeden vpredu, druhý vzadu.

 Keď sa jeden šmykne, druhý jedličky zadrží.

Zostup po prudkom svahu s ťažkým snehom za rýchlo padajúcej tmy bol náročný, veru neraz noha podkĺzla a jeden alebo druhý z nosičov sa zvalil do mokrého snehu.

Nápad so spoločným postupom a zviazaním stromčekov sa ukázal ako dobrý, napriek pádom raz jedného, raz druhého stromčekom nič nebolo.

Horko ťažko zostúpili na dno doliny k potoku.

Mali už naozaj dosť, boli uťahaní ako mačence.

Potok bol z rýchleho topenia masy snehu rozvodnený, kalná voda temne hučala v koryte. O prebrodení  nemohlo byť ani reči, a najbližší mostík bol hádam dvesto metrov po prúde, až u krčmy pri Rudných baniach. 

Niesť stromčeky ešte dvesto metrov v tmavom šere namáchanými húštinami popri potoku obaja nemali ani najmenšiu chuť.

Dozrel čas na nejaký nápad a keďže niekedy od myšlienky k činu nie je príliš ďaleko, dohodli sa, že jeden z nich počká na mieste, a druhý obehne úsek potoka cez mostík poniže. Potom si stromčeky ponad potok  pohodlne prehodia.

    Ten čo čakal pri stromčekoch na jednom brehu sotva vyfajčil cigaretku, keď mu kamarát z tmy  na druhom brehu zahlásil, že je na mieste. Aj baterkou, ktorú si požičal cestou v krčme u Mladoňov, posvietil.

Ten so stromčekami prišiel až ku kraju vody, mocne sa rozpriahol..... noha sa mu pošmykla a „húúšš“ zviazané jedličky tresli doprostred speneného prúdu!

 Kalná voda ich okamžite lačne zlizla a začala rýchlo odnášať po prúde. 

Chvíľu ešte obaja stromčekári skúsili pobehnúť popri potoku v nádeji, že sa niekde zachytia. 

Krovie popri potoku a fakt, že voda tiekla oveľa rýchlejšie ako stíhali oni po brehu bežať, ich čoskoro zastavili.

   

A bolo po stromčekoch.

Text je autorským dielom Karstena Ivana z Mája 2013. 

Nemožno ho kopírovať a vydávať za vlastné dielo, 

Uverejniť v tlačených médiách je toto dielo možné len s výslovným súhlasom autora po predchádzajúcom požiadaní. 
Text už bol zverejnený v tlačovej forme

Text copyright:  K.Ivan 2016  

Vianočné stromčeky 1

Pred nie veľmi dávnou dobou sa zásadne zmenil postup získavania vianočných stromčekov.

Dnes má veľa ľudí celkom pekné umelé stromčeky , ktoré pred Vianocami vytiahnu z pivnice, po Vianociach zase  odstroja ,zbalia do krabice alebo plastového vreca, a uložia na ďalší rok.

Kto dnes chce živý stromček, ide pred nákupné stredisko, vyberie si vzrast, druh, dokonca niekedy aj farbu vianočného stromčeka, na mieste mu pristrúhnu strojom kmeň do stojana a celý ho navlečú do prepravného obalu – sieťky-  na pohodlné prenášanie.

Keď ste však pred dvadsiatimi rokmi bývali v dedine ako Hodruša-Hámre alebo Kopanice, mali ste len dve možnosti.

• Buď si stromček pôjdete kúpiť na lesný závod do Žarnovice kde bývali len smriečky alebo borovice, prípadne si vybavíte papier u miestneho horára a jeden si z dohodnutého určeného miesta hory na základe povolenky donesiete.
• Alebo tu bola druhá, pre niektorých lákavá možnosť získania pekného stromčeka, napríklad bielej jedličky ktorá sa oficiálne nepredávala. Mám na mysli získať bez papierov a vybavovania, ešte k tomu aj s pikantnou príchuťou zakázaného ovocia: - jednoducho si ho ísť ukradnúť do hory, ktoré doliny a dediny našej obce všade obklopujú.

Jeden z baníkov Rozália bane bol z tých uvedomelejších, a stromček si išiel kúpiť do Žarnovice, na Štátne lesy.  

Vybraný kus si  oviazal dookola a posťahoval z domu prineseným špagátom, aby sa mu lepšie niesol, nastúpil do autobusu smer Banská Hodruša, zaplatil za seba aj stromček a už sa tešil, ako ho manželka pochváli akého má šikovného chlapa.

Lenže čert nespí a ten jeho bdelý diablik mu našepkal, aby sa po úspešnej misii zastavil ešte na jedno-dve poldeci v Espresse na Kyslej.

Tak vystúpil aj so stromčekom o jednu zastávku skôr, stromec oprel o výlohu  aby na neho videl, a vstúpil do podniku. 

V espresse bolo teplo, útulne, a boli tam už kamaráti z bane. 

Porozprávalo sa a popilo, z jedného poldeci boli najprv tri, potom šesť a ďalej sa už prestalo počítať.

Spočiatku ešte sem tam hodil okom či tam stromček je, ale s pribúdajúcimi pohárikmi už kontroloval čoraz menej, a aj vonku sa medzitým zotmelo.

Zatmenie však postihlo aj myseľ nášho baníka, a nebolo to spôsobené pohybom nebeských telies, ale pohybom alkoholu v krvi.

 Ako sa dostal domov nevie, 

Jednoducho sa ráno zobudil vo svojej spálni s treštiacou hlavou, jazykom suchým a opuchnutým. Manželka s ním nechcela prehovoriť ani slovo, ale jej zamračené pohľady boli viac ako výrečné.

Chvíľu po prebudení mu v hlave zacvaklo: Stromček!!

Doniesol som domov stromček??

Rýchlo skontrolovať byt..do čerta!

Asi nedoniesol!

Bez slova sa poobliekal a utekal sa pozrieť k Espressu, či tam náhodou ešte nie je opretý.

 Nebol.

Tak rýchlo naspäť do Žarnovice kúpiť druhý stromček.

Mali už žiaľ len také zvyšné „metly“, lebo to najlepšie si už zákazníci povyberali včera,  ale lepšia stromčeková metla, ako vôbec nič.

Keď manželka po nejakej dobe na Štedrý večer  konečne prehovorila, nechválila ho.

 Ktovie prečo.

Text je autorským dielom Karstena Ivana z Mája 2013. 

Nemožno ho kopírovať a vydávať za vlastné dielo, 

Uverejniť v tlačených médiách je toto dielo možné len s výslovným súhlasom autora po predchádzajúcom požiadaní. 
Text v inej forme už bol zverejnený v tlačovej podobe v knižke z roku 2013

Text copyright:  K.Ivan 2016  

O gurážnej baníčke

Občas sa v bani vyskytnú aj baníčky. 

Je to síce pomerne vzácny úkaz, ale výnimky potvrdzujú pravidlo, že baňa väčšinou patrí chlapom. Povedzme si otvorene , bane nie sú stvorené pre ženy – prevládajú tam ťažké klimatické podmienky, človek sa ľahko zababre, a hlavne je tu ťažká práca, ktorá v zmysle bezpečnostných predpisov ani nie je pre ženy prípustná – napríklad čo sa týka foršriftov na zdvíhanie bremien a podobne.

Za dôb socializmu sa spočiatku baníčky  vyskytovali – ale treba povedať, že väčšinou v profesiách ktoré nevyžadovali ťažkú fyzickú prácu – napríklad ako banské elektrikárky. 

To bolo v časoch, keď si budovatelia komunizmu potrebovali dokázať že emancipáciu zvládajú lepšie ako západní imperialisti.

Zo starších správ vieme, že ženy fungovali na niektorých baniach ako geologičky, niekde dokonca mali nejakú dobu aj štajgerky. Bežnejšie bývali čerpadlárky, kompresoristky.

 Nie že by som vás, milé čitateľky, nejako podceňoval , to nie! 

Viem o mnohých špičkových odborníčkach na baníctvo, geológiu, dokonca som slýchal aj vynikajúcich strojárkach. 

Pracovať v bani deň čo deň s mužskými kolegami však nie je med lízať. Asi nie je príjemné počúvať drsné vtipy a poznámky chlapíkov, ktorí si potrebujú v kolektíve niečo dokazovať, prípadne si liečiť svoje komplexy, znášať hladné pohľady či krivé úškrny.

S chlapmi treba zaobchádzať ako s chlapmi – na hrubé vrece treba niekedy bleskovo našiť hrubú záplatu, na obhrublosť zareagovať rovnakým tónom, Niekedy stačí jednať priamo, rovno, férovo, ale vyskytnú sa v baníckom živote aj také situácie, kedy treba prípadne vedieť poposielať kolegov do kadejakých telesných otvorov. 

Nie že by to mnoho žien nevedelo – každý poznáme takú, ktorá má jazyk ako lemeš, a vie ním sekať.  Na dlhoročné štajgrovanie by ste však, milé dámy, museli byť riadne erdekbaby.

Odolné panie, s oceľovým pohľadom, ktoré nič neprekvapí ,s jazykom ako meč a slovníkom otrlej kuchárky s dvadsaťročnou praxou na pirátskej lodi, sa niekedy na baniach vyskytujú. 

Napríklad ako upratovačky šatní a sprchární, občas sa nájdu aj v práčovniach.

Preto je výskyt žien priamo v v baniach pomerne vzácny. 

Má to však aj pozitívne vplyvy, preto že k vzácnym ženským návštevám sa tvrdí chlapi väčšinou správajú mäkšie a úctivejšie, ako by sa čakalo. 

Zrazu idú podávať pomocnú ruku galantne aj chlapi, ktorí normálne kľajú ako pohoniči, a na prekvapenie sa v prítomnosti ženy v bani vyjadrujú kulantne a zdvorilo.

 

Dnes sú ženy v bani len vo forme návštev – exkurzii. Občas sa sem- tam sa na exkurzii vyskytne mladá dáma, na pohľad krehotinka, z ktorej sa vykľuje ženský ekvivalent banského Terminátora. 

O jednej mladej terminátorke je tento príbeh.

Vedúcemu úseku v bani jedného dňa  oznámili, že zajtra berie do bane na exkurziu študentku záverečného ročníka baníckej fakulty. V bani už bola, povedali.

No nič , hádam sa bude vedieť aspoň po bani pohybovať a snáď si hnáty nepoláme.

Ráno do kancelárie napochodovalo celkom pekné dievča, športového vzrastu, také akurát dobre stavané. 

Predstavila sa ako praktikantka z vysokej školy.  

Prehodil s ňou pár slov , zistil, že už bola v nejakých tých baniach, a tak mu odľahlo. 

Zaviedol ju do maličkej hosťovskej šatne vedľa chlapskej sprchárne, kázal jej obliecť sa do fáračiek, že na ňu počká potom pred šatňou. 

Samozrejme, praktikantka sa nezdržala, a bleskovým pohľadom si sprcháreň pre chlapov prehliadla.

Za nejakých desať minút vyšla z hosťovskej šatne, napodiv správne poobliekaná, nezabudla ani na dva opasky , prilbu a rukavice vo vrecku. 

Hm, vidno, že už naozaj niekedy bola v bani, vydýchol si.

 Aspoň s ňou nebudú starosti. 

Pri šachte jej vysvetlil parametre tejto bane, a keď na nej nezbadal ani nepatrné známky strachu pri nastupovaní do klietky, ani pri spúšťaní do šachty, celkom sa uvoľnil.

 V hĺbke vystúpili na obzore a vybrali sa na jedno odľahlé pracovisko, ktoré v ten deň vybral na kontrolu.

"Budete robiť to čo ja!" Zopakoval kráčajúc cestou niekoľkokrát základnú inštrukciu pre všetky exkurzie, a ona prisvedčila. 

"Banské predpisy poznáte?" –opýtal sa. 

"Áno, mám z nich skúšku", odpovedala budúca banská inžinierka. 

To je fajn, povedal si vedúci. 

Cestou kráčajúc po chodbe vysvetlil  technológie razenia, dopravy, vystužovanie tejto bane. Spolufárajúca sa len sem tam niečo opýtala, z poznámok aj otázok videl že to nie je nejaké vyhúkané banské teliatko.  

Ako prechádzali do vzdialenejšej časti bane, bolo stále horúcejšie a vlhšie. 

Po baníckom zvyku na vhodných miestach vedúci na chvíľu zastavil, zavesil na hajcman najprv teplý kabát, potom fáračkovú bundu.

Baníčka tiež.

Tesne pred pracoviskom, kam svoju zverenkyňu viedol, sa ešte raz zastavil a vyzliekol aj košeľu. Vlastne sa ani neobzrel , čo robí slečna, a pokračoval na štros. 

Počul ju že kráča za ním.

Keď prišli  na čelbu, zistil, že chlapi čumia ako puci. 

Robota zastala, a niektorým z osádky aj vercajg vypadol z rúk, huby otvorené…

Zdar Boh! Pozdravil a hneď sa spýtal

 „No čo je , čo na mňa tak kukáte?!? Nemáte nič lepšie na práci?!“

Potom si všimol, že necivia na neho, ale niekam za neho… Zvrtol sa a …“No do prkvančíc!!!“  

Za ním stála zverená slečna, ktorá bola, rovnako ako on- do pol pása vyzlečená.

„A ty čo tu stváraš?“ zabudol aj na vykanie pri tom pohľade. 

„No čo, hovorili ste, že mám robiť to čo vy, nie?“ gurážne odvetila študentka. Ej veru nemá sa za čo hanbiť, pekná, je peknučká…preblesklo mu hlavou.

„Jano, davaj dole košeľu“ zavelil predákovi. 

Keď ju foršíber neochotne vyzliekol, podal ju študentke: „Slečna zahaľte sa prosím Vás, chodte si obliecť tú svoju, a túto doneste naspäť, lebo takto by sme dneska cyklus neurobili, keď nám tu budete osádku rozptyľovať“

Slečna na veľkú ľútosť chlapov počúvla a za chvíľku sa vrátila už vo svojej košeli. 

Vedúci pokračoval, ako keby nič, ale chlapi sa už na slečnu stále usmievali, a otáčali sa za ňou. Výklad úplne stratil svoju odbornú vážnosť.

Vedúci z udalosti nerobil nijaké scény, len si povedal, že takú smelkyňu ešte v bani nemal.

 Bolo jasné, že chlapi budú na túto tému ešte dlho vtipkovať, a bude dlho od nich dostávať otázky typu „ A kde máš tú exkurziu?“ „Nemáš jej číslo? „ a podobne.

 Čo už… ale pekná bola, koťuha…fajnová! Nedal by som si rukáv odtrhnúť...

Po vyfáraní ju zaviedol na hosťovskú šatňu, že ju potom počká vonku, pred budovou.

To však ešte nebolo všetko.

Hosťovská šatňa bola stavaná na chlapov.

 Tým nevadí, keď je sprcha s chýbajúcou ružicou, keď nie je kam  zavesiť uterák.

 Nemusí byť ani nejako extra vyglančená. 

Ak mám byť objektivny, o tejto sprche sa veru nedalo povedať že by vôbec nejako bola niekedy vyglančená posledné mesiace.

Gurážna slečna s terminátorskými ohľadmi sa rozhodla, že tak tuto teda nie, tu sa sprchovať nebude… 

Ale tie chlapské sprchy neboli až také najhoršie! 

Dozrelo v nej rozhodnutie - , zhodila spodnú časť bielizne, uterák prehodila cez plece, do jednej ruky mydlo, do druhej šampón.

 Vykukla či po chodbe nikto nejde, a ako myška cez dvere chytro vbehla do chlapskej sprchárne.

Lenže gurážna myška vrazila do miestnosti plnej kocúrov.

Chlapi už boli nahí rozostavení pod sprchami a čakali, kedy kúpeĺník pustí vodu.  

Keď vbehla do ich sprchárne, všetky zraky sa upreli na slečnu v Evinom rúchu.

Zaváhala len pár milisekund, s kamennou tvárou pokračovala k vešiaku, zavesila si uterák a nastúpila pod najbližšiu voľnú ružicu. 

Oči ju sledovali ako jahniatko vo vlčom výbehu. 

Atmosféra bola ako v kovbojke pred rozuzlením.

Ticho. 

Len tu a tam kvapla voda z ružice.

Niekto musel povedať nejaké slovo.

Povedala ho slečna, podobne ako vedúci pred pár hodinami v bani: „No čo je?? Čo ste ešte nevideli holú babu?!?“

Slová zazvonili vo vykachličkovanej hale ako keď padne na zem bórer.

Našťastie v tom okamihu kúpeľník pustil vodu.

Slečna sa nenútene namydlila, a sprchovala.

 Niektorí chlapi sa pre istotu presunuli do vedľajšej sprchárne, aby ich neprezradili neovládateľné reakcie tela, iní sa chovali ako keby nič. 

Niektorí na ňu pokukovali, usmievali sa.

Keď vychádzala osprchovaná von, naklonil sa k nej jeden starší baník a odpovedal na jej  nezodpovedanú otázku:

„Videli sme už holú babu, milá slečna,  videli! Ale TU ešte veru nie!!“   

Či už mi veríte, alebo nie, tento príbeh sa naozaj stal.

 Na bani sa o ňom ešte dlho hovorilo.

Nie je každá slečna ako z porcelánu. 

Baníčky už tobôž nemôžu byť krehotinky.  

Ilustračné foto: Ted Wathen

Text je autorským dielom Karstena Ivana z Júna 2016. 

Nemožno ho kopírovať a vydávať za vlastné dielo, 

Uverejniť v tlačených médiách je toto dielo možné len s výslovným súhlasom autora po predchádzajúcom požiadaní. 

Text copyright:  K.Ivan 2016