O gurážnej baníčke

Občas sa v bani vyskytnú aj baníčky. 

Je to síce pomerne vzácny úkaz, ale výnimky potvrdzujú pravidlo, že baňa väčšinou patrí chlapom. Povedzme si otvorene , bane nie sú stvorené pre ženy – prevládajú tam ťažké klimatické podmienky, človek sa ľahko zababre, a hlavne je tu ťažká práca, ktorá v zmysle bezpečnostných predpisov ani nie je pre ženy prípustná – napríklad čo sa týka foršriftov na zdvíhanie bremien a podobne.

Za dôb socializmu sa spočiatku baníčky  vyskytovali – ale treba povedať, že väčšinou v profesiách ktoré nevyžadovali ťažkú fyzickú prácu – napríklad ako banské elektrikárky. 

To bolo v časoch, keď si budovatelia komunizmu potrebovali dokázať že emancipáciu zvládajú lepšie ako západní imperialisti.

Zo starších správ vieme, že ženy fungovali na niektorých baniach ako geologičky, niekde dokonca mali nejakú dobu aj štajgerky. Bežnejšie bývali čerpadlárky, kompresoristky.

 Nie že by som vás, milé čitateľky, nejako podceňoval , to nie! 

Viem o mnohých špičkových odborníčkach na baníctvo, geológiu, dokonca som slýchal aj vynikajúcich strojárkach. 

Pracovať v bani deň čo deň s mužskými kolegami však nie je med lízať. Asi nie je príjemné počúvať drsné vtipy a poznámky chlapíkov, ktorí si potrebujú v kolektíve niečo dokazovať, prípadne si liečiť svoje komplexy, znášať hladné pohľady či krivé úškrny.

S chlapmi treba zaobchádzať ako s chlapmi – na hrubé vrece treba niekedy bleskovo našiť hrubú záplatu, na obhrublosť zareagovať rovnakým tónom, Niekedy stačí jednať priamo, rovno, férovo, ale vyskytnú sa v baníckom živote aj také situácie, kedy treba prípadne vedieť poposielať kolegov do kadejakých telesných otvorov. 

Nie že by to mnoho žien nevedelo – každý poznáme takú, ktorá má jazyk ako lemeš, a vie ním sekať.  Na dlhoročné štajgrovanie by ste však, milé dámy, museli byť riadne erdekbaby.

Odolné panie, s oceľovým pohľadom, ktoré nič neprekvapí ,s jazykom ako meč a slovníkom otrlej kuchárky s dvadsaťročnou praxou na pirátskej lodi, sa niekedy na baniach vyskytujú. 

Napríklad ako upratovačky šatní a sprchární, občas sa nájdu aj v práčovniach.

Preto je výskyt žien priamo v v baniach pomerne vzácny. 

Má to však aj pozitívne vplyvy, preto že k vzácnym ženským návštevám sa tvrdí chlapi väčšinou správajú mäkšie a úctivejšie, ako by sa čakalo. 

Zrazu idú podávať pomocnú ruku galantne aj chlapi, ktorí normálne kľajú ako pohoniči, a na prekvapenie sa v prítomnosti ženy v bani vyjadrujú kulantne a zdvorilo.

 

Dnes sú ženy v bani len vo forme návštev – exkurzii. Občas sa sem- tam sa na exkurzii vyskytne mladá dáma, na pohľad krehotinka, z ktorej sa vykľuje ženský ekvivalent banského Terminátora. 

O jednej mladej terminátorke je tento príbeh.

Vedúcemu úseku v bani jedného dňa  oznámili, že zajtra berie do bane na exkurziu študentku záverečného ročníka baníckej fakulty. V bani už bola, povedali.

No nič , hádam sa bude vedieť aspoň po bani pohybovať a snáď si hnáty nepoláme.

Ráno do kancelárie napochodovalo celkom pekné dievča, športového vzrastu, také akurát dobre stavané. 

Predstavila sa ako praktikantka z vysokej školy.  

Prehodil s ňou pár slov , zistil, že už bola v nejakých tých baniach, a tak mu odľahlo. 

Zaviedol ju do maličkej hosťovskej šatne vedľa chlapskej sprchárne, kázal jej obliecť sa do fáračiek, že na ňu počká potom pred šatňou. 

Samozrejme, praktikantka sa nezdržala, a bleskovým pohľadom si sprcháreň pre chlapov prehliadla.

Za nejakých desať minút vyšla z hosťovskej šatne, napodiv správne poobliekaná, nezabudla ani na dva opasky , prilbu a rukavice vo vrecku. 

Hm, vidno, že už naozaj niekedy bola v bani, vydýchol si.

 Aspoň s ňou nebudú starosti. 

Pri šachte jej vysvetlil parametre tejto bane, a keď na nej nezbadal ani nepatrné známky strachu pri nastupovaní do klietky, ani pri spúšťaní do šachty, celkom sa uvoľnil.

 V hĺbke vystúpili na obzore a vybrali sa na jedno odľahlé pracovisko, ktoré v ten deň vybral na kontrolu.

"Budete robiť to čo ja!" Zopakoval kráčajúc cestou niekoľkokrát základnú inštrukciu pre všetky exkurzie, a ona prisvedčila. 

"Banské predpisy poznáte?" –opýtal sa. 

"Áno, mám z nich skúšku", odpovedala budúca banská inžinierka. 

To je fajn, povedal si vedúci. 

Cestou kráčajúc po chodbe vysvetlil  technológie razenia, dopravy, vystužovanie tejto bane. Spolufárajúca sa len sem tam niečo opýtala, z poznámok aj otázok videl že to nie je nejaké vyhúkané banské teliatko.  

Ako prechádzali do vzdialenejšej časti bane, bolo stále horúcejšie a vlhšie. 

Po baníckom zvyku na vhodných miestach vedúci na chvíľu zastavil, zavesil na hajcman najprv teplý kabát, potom fáračkovú bundu.

Baníčka tiež.

Tesne pred pracoviskom, kam svoju zverenkyňu viedol, sa ešte raz zastavil a vyzliekol aj košeľu. Vlastne sa ani neobzrel , čo robí slečna, a pokračoval na štros. 

Počul ju že kráča za ním.

Keď prišli  na čelbu, zistil, že chlapi čumia ako puci. 

Robota zastala, a niektorým z osádky aj vercajg vypadol z rúk, huby otvorené…

Zdar Boh! Pozdravil a hneď sa spýtal

 „No čo je , čo na mňa tak kukáte?!? Nemáte nič lepšie na práci?!“

Potom si všimol, že necivia na neho, ale niekam za neho… Zvrtol sa a …“No do prkvančíc!!!“  

Za ním stála zverená slečna, ktorá bola, rovnako ako on- do pol pása vyzlečená.

„A ty čo tu stváraš?“ zabudol aj na vykanie pri tom pohľade. 

„No čo, hovorili ste, že mám robiť to čo vy, nie?“ gurážne odvetila študentka. Ej veru nemá sa za čo hanbiť, pekná, je peknučká…preblesklo mu hlavou.

„Jano, davaj dole košeľu“ zavelil predákovi. 

Keď ju foršíber neochotne vyzliekol, podal ju študentke: „Slečna zahaľte sa prosím Vás, chodte si obliecť tú svoju, a túto doneste naspäť, lebo takto by sme dneska cyklus neurobili, keď nám tu budete osádku rozptyľovať“

Slečna na veľkú ľútosť chlapov počúvla a za chvíľku sa vrátila už vo svojej košeli. 

Vedúci pokračoval, ako keby nič, ale chlapi sa už na slečnu stále usmievali, a otáčali sa za ňou. Výklad úplne stratil svoju odbornú vážnosť.

Vedúci z udalosti nerobil nijaké scény, len si povedal, že takú smelkyňu ešte v bani nemal.

 Bolo jasné, že chlapi budú na túto tému ešte dlho vtipkovať, a bude dlho od nich dostávať otázky typu „ A kde máš tú exkurziu?“ „Nemáš jej číslo? „ a podobne.

 Čo už… ale pekná bola, koťuha…fajnová! Nedal by som si rukáv odtrhnúť...

Po vyfáraní ju zaviedol na hosťovskú šatňu, že ju potom počká vonku, pred budovou.

To však ešte nebolo všetko.

Hosťovská šatňa bola stavaná na chlapov.

 Tým nevadí, keď je sprcha s chýbajúcou ružicou, keď nie je kam  zavesiť uterák.

 Nemusí byť ani nejako extra vyglančená. 

Ak mám byť objektivny, o tejto sprche sa veru nedalo povedať že by vôbec nejako bola niekedy vyglančená posledné mesiace.

Gurážna slečna s terminátorskými ohľadmi sa rozhodla, že tak tuto teda nie, tu sa sprchovať nebude… 

Ale tie chlapské sprchy neboli až také najhoršie! 

Dozrelo v nej rozhodnutie - , zhodila spodnú časť bielizne, uterák prehodila cez plece, do jednej ruky mydlo, do druhej šampón.

 Vykukla či po chodbe nikto nejde, a ako myška cez dvere chytro vbehla do chlapskej sprchárne.

Lenže gurážna myška vrazila do miestnosti plnej kocúrov.

Chlapi už boli nahí rozostavení pod sprchami a čakali, kedy kúpeĺník pustí vodu.  

Keď vbehla do ich sprchárne, všetky zraky sa upreli na slečnu v Evinom rúchu.

Zaváhala len pár milisekund, s kamennou tvárou pokračovala k vešiaku, zavesila si uterák a nastúpila pod najbližšiu voľnú ružicu. 

Oči ju sledovali ako jahniatko vo vlčom výbehu. 

Atmosféra bola ako v kovbojke pred rozuzlením.

Ticho. 

Len tu a tam kvapla voda z ružice.

Niekto musel povedať nejaké slovo.

Povedala ho slečna, podobne ako vedúci pred pár hodinami v bani: „No čo je?? Čo ste ešte nevideli holú babu?!?“

Slová zazvonili vo vykachličkovanej hale ako keď padne na zem bórer.

Našťastie v tom okamihu kúpeľník pustil vodu.

Slečna sa nenútene namydlila, a sprchovala.

 Niektorí chlapi sa pre istotu presunuli do vedľajšej sprchárne, aby ich neprezradili neovládateľné reakcie tela, iní sa chovali ako keby nič. 

Niektorí na ňu pokukovali, usmievali sa.

Keď vychádzala osprchovaná von, naklonil sa k nej jeden starší baník a odpovedal na jej  nezodpovedanú otázku:

„Videli sme už holú babu, milá slečna,  videli! Ale TU ešte veru nie!!“   

Či už mi veríte, alebo nie, tento príbeh sa naozaj stal.

 Na bani sa o ňom ešte dlho hovorilo.

Nie je každá slečna ako z porcelánu. 

Baníčky už tobôž nemôžu byť krehotinky.  

Ilustračné foto: Ted Wathen

Text je autorským dielom Karstena Ivana z Júna 2016. 

Nemožno ho kopírovať a vydávať za vlastné dielo, 

Uverejniť v tlačených médiách je toto dielo možné len s výslovným súhlasom autora po predchádzajúcom požiadaní. 

Text copyright:  K.Ivan 2016