Platinová horúčka v Hodruši

Začiatkom 90 tych rokov nastali v Hodrušskom baníctve ťažké časy.

Jedinou fungujúcou baňou v doline zostala Rozálka, a na dobývanie v tejto bani sa na podniku v Rudných Baniach Banská Bystrica pozerali ako na nejaké choré zvieratko, ktoré prišlo z lesa. Na Rozálku sa zazeralo so zmesou ľútosti a opovrhnutia, s myšlienkou, či by nebolo lepšie ju dať utratiť.

Po pravde musím povedať, že aj spoza kopca, z „Matky banských miest“ sa už nejakú tú desiatku rokov pohliadalo na Hodrušské baníctvo ako na niečo trpené, nechcené, ale občas užitočné. Užitočnou sa Rozália stávala najmä keď bolo treba splniť plán v ťažbe medeného chalkopyritového koncentrátu. Síce ho nebolo ktovie koľko, ale postačilo.

Hodrušská úpravňa dole na hranici Hodruše a Hámrov nebola veľmi stará, dá sa povedať, že bola vcelku moderná. Tamojší technici dokonca zvládali vyrábať z hodrušskej polymetalickej rudy takzvaný delený koncentrát: polymetalickú zmiešanú rudu dokázali vo flotačnej úpravni rozdeliť na rozdielne koncentráty. A tak sa v Hodrušskej pomerne malej úpravni vyrábali z jednej rudy tri koncentráty: olovený, zinkový a medený. 

To nedokázali robiť ani v hrdej veľkej úpravni pri Novej šachte , ani na mnohých iných úpravniach vo vtedajšom Československu, hoci v hlbšej minulosti dokázali deliť koncentrát napríklad vo flotačnej úpravni při šachte Franc.

Tieto tri rudy sú totiž zložené z minerálov s veľmi podobnými vlastnosťami a tak majú tendenciu miešať sa. Jemnými zmenami nastavenia pridávaných aktivátorov, depresorov, zberačov a plničov sa však v Hodrušskej úpravni oddeľovať tieto minerály darilo.

Len čo udalosti Novembrovej Nežnej revolúcie 89 ako-tak utíchli a politická situácia sa utriasla, začalo byť jasné, že budúcnosť bane a úpravne je nejasná. Na Rozálke ešte zostávali nejaké tie zásoby medenej rudy pripravené, a tak sa popri doťažovaní pár blokov zásob na Rozálke  dole na riaditeľstve hľadal nejaký náhradný banícky program.

Pre úpravňu nebolo na nepretržitú prevádzku úpravne dosť rudy, a tak sa prešlo na kampaňovité spracovávanie rudy. To znamená, že vyťažená ruda sa skladovala  na halde, a až keď sa jej nazhromaždilo dostatočné množstvo, spustila sa úpravňa, aby ju v jednom ťahu za pár týždňov spracovali.  

Rudné Bane sa medzičasom začali zbavovať nepotrebného majetku – predovšetkým začali predávať technológie úpravní na skomierajúcich baniach. Tak boli rozobraté a odpredané či zošrotované úpravne v mnohých slávnych revíroch: Španej Doline, Pezinku, Slovinkách, Rožňave a ešte mnohých iných.  

Tá štiavnická posledná úpravňa sa dokonca utopila spolu s loďou v oceáne pri jej preprave do zámoria.

Lenže úpravňa rudy, ktorá nepracuje, alebo pracuje v obmedzenom režime, vyrába stratu a treba jej preto tiež hľadať nejakú robotu. Keď sa úpravne stali na Slovensku úzkoprofilovými prevádzkami, nejaká tá robota sa pre hodrušskú občas vyskytla.

Keďže obdobie zatvárania baní je časom na pokusy o záchranu a hľadanie iných programov prakticky všade, sem tam prišli do Hodrušskej úpravne zákazníci so žiadosťou o prevádzkové pokusy na spracovanie rúd aj nerúd flotáciou.

 Keď sa totiž nejaká nerastná surovina vyskúma v nejakom ústave v malom merítku, je čas vyskúšať jej úpravu v nejakej riadnej úpravni.

Preto že úpravňa v Hodruši bola ako jedna z mála zosaávajúcich  kompletná, prevádzky schopná, a začiatkom 90-tych rokov viac stála ako bežala, začali sa na nej skúšať úpravy rôznych minerálnych materiálov. Raz doviezli pár tatroviek medenej rudy z jedného slovenského ložiska, inokedy úpravňa spracovala pár desiatok tatroviek železnej rudy z Vyhní.

Jedného dňa doviezli po predchádzajúcej dohode niekoľko desiatok ton vybúranej výmurovky taviacich pecí z ktorejsi sklárne. Bolo dohodnuté, že sa vyskúša, či sa nedá zo žiaruvzdornej výmurovky získať flotáciou nejaký objem platiny, ktorá do nej preniká počas rokov opakovaných tavieb skla. 

To bola takpovediac „výzva“, preto že s flotáciou platinonosnej suroviny sa úpravárenský odborník v strednej európe stretne možno tak jeden krát za život. A tak sa žiaruvzdorná výmurovka po dohode v hodrušskej úpravni podrvila, zomlela a prehnala flotáciou. 

Presné parametre  získaného koncentrátu ani jeho množstvo nepoznám, a neviem koľko sa vlastne tých platinových kovov podarilo získať do koncentrátu.  Isté je len to, že ani zďaleka nie všetky platinoidy sa dostali do finálneho produktu.

V podstate sa pokus nepodaril, ale nebola to vina úpravne ani jej osadenstva. Úpravňa totiž to nebola nastavená technologicky na zadržiavanie gravitačných koncentrátov, a s únikmi sa muselo rátať.

Po pokuse s výmurovkou sa znovu spracovala medená ruda nahromadená z domácej bane. 

Zanedlho na to sa v období nečinnosti vyskúšala flotačná úprava várky tetraedritovej rudy zo Striebornej žily bane Mária pri Rožňave. 

Táto ruda obsahuje množstvo kadejakých zaujímavých kovových prímesí: antimón, meď, železo, ale najmä striebro. K tomu nejaké tie zriedkavejšie kovy.

Získaný koncentrát si spoločnosť, ktorá rudu dala z Rožňavy priviezť, samozrejme odviezla na analýzy.

Po spracovaní tetraedritu sa úpravňa prepláchla vodou a pripravila znovu na spracovanie domácej  medenej rudy. 

O pár týždňov sa podnikatelia z bane Mária v Rožňave ozvali znovu, a s nadšením si chceli dohodnúť spracovanie ďalšej dávky rudy, preto že analýzy koncentrátu ukázali, že okrem striebra koncentrát obsahuje síce malé, ale významné množstvo platiny!

 Bolo že to radosti! Taký tetraedrit nemá nikto v Európe! Už len nájsť v Striebornej žile miesta, kde sú obsahy platiny najvyššie, a Slovensko bude ťažiť tento vzácny kov v bani Mária, meď a striebro ako bonus k tomu.

Sprcha nadšenia bola síce krátka, ale zato výdatne studená...

Hodrušanom bolo jasné, čo sa stalo. 
Tetraedritová ruda rozomletá na rmut rozbúrila a vymietla zákutíčka, v ktorých sa v potrubiach, nádržiach a flotačných celách ukrývali drobné čiastočky platiny z predchádzajúcich skúšok flotácie výmurovky sklárskych pecí, a tieto kúsočky spôsobili, že v analýzach vyskočili obsahy platiny.

Všetky uzlové body, úpravne sa teda museli rozobrať a dôkladne povyplachovať vodou aby sa všetka platina usadená v úpravni vymyla.

Na platinový „incident“ sa už po nejakej dobe skoro zabudlo.

Ale pomyselné vody rudných výskumov sa chystal rozvíriť ešte vedecký výskum na zlato.

O nejaký ten rok-dva požiadal známy slovenský rudný výskumník a prospektor (ktorého tu pochopiteľne nebudem menovať) o povolenie odobrať na miestnom odkalisku vzorky na výskum. Čo chcel skúmať , o to sa domáci baníci a úpravári nestarali a povolenie dostal, preto že to je najznámejší odborník na zlato. V tom čase sa už začala v úpravni spracovávať domáca zlatá ruda  Nebol dôvod odoprieť mu odber vzoriek.

Po nejakej dobe v uznávanom slovenskom geologickom časopise vyšiel článok o výskytoch zlata v odpadnom piesku odkaliska. 

Článok popisoval čiastočky zlata, ktoré v procese úpravy „ušli“.

Posledná tretina článku však bola venovaná "nečakanému objavu": v jalovine odkaliska sa vyskytuje PLATINA!  

Vedec síce jednou-dvomi vetami uviedol, že úplne nemožno vylúčiť cudzí pôvod vzácneho kovu, ale viac menej sa prikláňal k názoru, že zlatá ruda v úpravni obsahuje okrem zlata aj platinu, ktorá sa mohla ukrývať v sfalerite – zinkovej rude ktorá je prímesou v rúbanine z hodrušských žíl. Sfalerit občas na niektorých ložiskách v svete takéto „zbojníctva“ robí, a nesie so sebou nečakané zaujímavé prímesi.

To je ona. Platina z Hodrušského odkaliska povyberaná z gravitačného koncentrátu. Foto J.Bezák. Foto z knihy: Bakoš-Chovan a kolektív: Zlato na Slovensku vydal Slovenský skauting 2004. Najväčšie hrdzavé hrudky majú 2 milimetre

Nuž, tak sa muselo nadšenie z „nového objavu“ chladiť studenou realitou druhý krát. 

Článok už bol vytlačený a rozdistribuovaný na vedecké ústavy a medzi odbornú verejnosť, už sa s tým nedalo nič robiť.

A tak sa dvojitá platinová horúčka v Hodruši skončila po krátkych dvoch vzopätiach nadšenia.

Možno ešte treba dodať, ako sa platina dostáva do výmurovky sklárskych taviacich pecí.

Platinou sa v modernom sklárskom priemysle poťahujú kovové miešadlá žeravej skloviny a iné kovové vnútorné časti sklárskych pecí. Hlavne pre vysokú odolnosť platiny voči vysokým teplotám (Pt má veľmi vysokú teplotu tavenia) a tiež jej odolnosti voči žieravosti roztavenej skloviny. Žeravá sklovina sa v niektorých sklárňach ešte pretláča cez platinové trubky aby sa vyčírila a tak sa časť platiny z povlakov na špeciálnych oceliach a titáne premiestňuje časom cez sklovinu do výmurovky  pece. Keď sa žiaruvzdorná výmurovka po čase musí vybúrať a nahradiť novou, stará výmurovka je už pri búraní platinonosná.  

No a čo na záver podivuhodného príbehu? 
Legenda hovorí, že práca dnes už nebohého známeho výskumníka špecialistu na vzácne kovy dodnes koluje po internete. 
Skutočnosť je taká, že naozaj visí na webe dodnes, a občas pomýli mladých nadšencov. 
Z pochopiteľných dôvodov nebudeme dávať link, ale kto chce, nájde si ju cez bežné vyhľadávače, stačí vložiť správne kľúčové slová 

Karsten Ivan, Marec 2016