Skúste si názov tohto blogu povedať desaťkrát rýchlo za sebou bez pomýlenia... :-D
Do
nedávna v Hodruši fungoval posledný banský jarok, ktorého vody sa
využívali na úpravu rudy. Na svojej trase po pravej strane mal tento vodný jarok zásobník - rezervoár.
Vyrovnávací
rezervoár na vody, ktoré do neho pritekali jarkom z Hodrušského potoka, a potom
ďalej poza montované domy Okal tiekli do
úpravne, je vybudovaný z hrubých kamenných múrov a je prekrytý riadnou betónovou „dekou“.
Mal
za úlohu plniť funkciu vyrovnávacej nádrže medzi stálym prítokom vody od potoka
a nestálymi odbermi vody v úpravni hlavne v prípadoch, keď bol odber
krátkodobo vyšší ako prítok.
Jedného
roku bola zima ako v ruskom filme, snehu sa navalilo hádam trištvrte
metra, a potom mrzlo až tak prašťalo.
 |
| Tu sa nám pri pohľade z hlavnej cesty schováva inkriminovaný rezervoár. Foto Google Streetview |
Múry
má sice rezervoár hrubé, ale predsa sa do neho mráz zvonka nejako dostal, a
vnútri sa vytvoril ľad, ktorý vode cestu
ďalej zahatal.
Voda do úpravne prestala
tiecť ,aj keď bolo jasné že do rezervoára od hate na potoku podzemným potrubím tečie.
Na
tému rozmrazovania potrubia existuje jeden tunajší vtip:
Ide Náco
v treskúcej zime hore dolinou a vidí, že údržbári okolo zamrznutého
vodného potrubia pobehujú, na skrehnuté prsty rúk si dúchajú.
Náco sa
samozrejme iniciatívne pokúsil poradiť po svojom:
„Ludye božý, a čo ste sa vy
zbláznyt ráčili, v takomto mraze tuná majstruvat? Čák to rozmrazujte
v lete!
Situácia ktorú v tomto príspevku bola podobná, len kvalifikovane nemal kto poradiť....
Nedalo
sa nič robiť, zamrznuté potrubie v rezervoári museli ísť údržbári z úpravne rozmraziť, lebo
úpravňa bez vody nemôže fungovať.
Rezervoár je nejakých 300 metrov obďaleč od
úpravne, proti prúdu Hodrušského potoka.
Najprv
museli lopatami odhrabať z prekrytia vstupného otvoru vrstvu snehu, aby
našli „dekel“ ktorým sa zvrchu dalo do
nádrže rezervoára po rebríku dostať.
Keď sa
skrehnutí ,nadávajúc na „kosu“ konečne dostali dnu, zistili že na armatúre je namrznutá ľadová kôra
.
Čo
teraz keď k benzínovej „letlampe“ zavretej v skrini v úpravni
údržbárom z predchádzajúcej smeny sa nedalo dostať?
Jedného
z nich spásonosne osvietilo – v úpravni je predsa sud s karbidom
a keď karbid príde do styku s ľadom alebo vodou, ostane horúci – to iste
ľad rozpustí!
Dobrá rada stojí groš a tak neleniví ,
doniesli za nejakú chvíľu z úpravne
plný kýbel karbidu .
Obsypali
s ním vlhkú armatúru, karbid syčal a ľad sa naozaj začal topiť.
Ale
štiplavý acetylén, ktorý sa pri tom vyvíjal, ich z rezervoára rýchlo
vyhnal.
Tak
teda postávali vonku v mrazivom večernom vzduchu pri rezervoári, podupkávali
a čakali, kým armatúra rozmrzne.
Medzitým sa už celkom zvečerilo, nuž
najmladšiemu zapálili karbidku a poslali ho cez otvor zhora nakuknúť či to už
rozmrzlo.
Nepomysleli však na to, že
horľavý acetylén v zmesi so
vzduchom je dosť nebezpečný .
Akonáhle sa „kontrolór“ nahol k otvoru a
posvietil si otvoreným plamienkom karbidky do rezervoáru, ozvala sa obrovská
„šupa“ ako z lodného dela!!
Z otvoru
dekla vyletel plameň dajakých 8
metrov vysoko!
Nazerajúceho
kontrolóra tlaková vlna výbuch zahodila zo
stropnej platne rezervoáru hádam na päť metrov ďaleko od dekla a obloky okolitých domov len
tak zadrnčali.
Našťastie všade okolo bolo veľa snehu a tak keď „odstreleného“
rozmrazovača prestrašení kolegovia utekali ratovať, tak na ich veľkú úľavu zistili že
okrem zľaknutia sa mu vôbec nič nestalo,
lebo hlboký sneh pád po skončení „letu“ krásne stlmil.
Tlak
výbuchu vovnútri však celý rezervoár trochu „rozdul“.
Rudné bane ho museli opásať železnými pásmi, ktoré spevňujú jeho
konštrukciu dodnes - ako spomienku na jeho „odborné“ rozmrazovanie.
Text je autorským dielom Karstena Ivana z roku 2010. Nemožno ho kopírovať a vydávať za vlastné dielo, ani vydávať v tlačenej forme bez predchádzajúceho súhlasu autora.
Text v kratšej forme bol publikovaný v roku 2011 v knižke "Už na baňu klopajú" Vydanej Banskoštiavnicko-Hodrušským Baníckym Spolkom.
