O Pucvolášovi

Tento príbeh sa stal za časov, keď už bane v Štiavnických horách začali pomaly zatvárať, a baníckej práce začínalo dochybovať.  Len kedysi  všetkými zatracovaná Rozálka si ešte držala svojich baníkov.

Ako všetci viete, Rozália baňa nie je blízko dediny ani hlavnej cesty. 

Od Štiavnickej cesty treba ešte hodný kus bud cestou popri Dolnom a Hornom tajchu do kopca vyjsť, alebo od  autobusovej zastávky „K Honvédom“ klukatým chodníkom po starom jarku k Dolnému tajchu prejsť. Potom po hrádzi a ďalej po brehu skratkou  do kopčeka kde kedysi bola studnička ,ku Hornému tajchu  a Rozálke vyšlapať. 

Kedysi trikrát denne chodil okolo striedania šichiet hore autobus – pred šiestou ráno, pred druhou poobede a pred desiatou . Nie každému sa chcelo už v tej dobe autobusom chodiť a presné časy dodržiavať. Kto mal auto alebo motorku, ten radšej svoje dopravné prostriedky využíval.

 Najmä  lete a skorej jeseni, keď ešte v noci nebývalo zima, niektorí dochádzali do roboty  na  motorkách.

Jedným z motorkárov býval aj Karol. Mal svoju oblúbenú Jawu 175, ktorú v teplých mesiacoch využíval na dochádzanie na Rozálku z Hodruši do smien. 

Jedného teplého podjesenného večera vytiahol motorku z garáže a vybral sa do nočnej zmeny narážať vozy do šachty. Bolo už prítmie, štvrť na desať, keď prechádzal  cez Tergótňu. Tam je ostrá zákruta a za ňou zvykli pouličné lampy len slabo svietiť. 

Vychutnával si jazdu v príjemnom vzduchu keď tu zrazu predný reflektor  vystrihol z tmy naprostred cesty dvojicu šantiacich psov strednej veľkosti. Chytro „habol“ na brzdu aby do nich nevrazil alebo nedajbože nepadol, ale bol už príliš blízko a tak pri brzdení už v malej rýchlosti ešte predným kolesom štrajchol jedného z nich a až potom zastavil.

 „Lajfnutý“ havkáč „skavúriu“, urobil malý kotrmelec, ale hneď sa zdvihol na nohy a utekal kade ľahšie.  Zlaknutý Karol sa obzrel na druhého „pucvoláša“  Ten bol naozaj podobný hrči čistiacej vlny na zaolejované stroje – pucvoly.

Najedovane temne vrčal a ceril zuby.

 Anciáša jeho – povedal si Karol – šak tento si tuším druha chce pomstit! Ale uhryznúť sa nenahám!

 S tým rýchlo zaradil jednotku a vyrazil vpred. Keď zaradil trojku, cez plece sa obzrel.

No namojveru, pucvoláš stále  utekal pár metrov za motorkou, oči vyvalené, dlhá svetlá srsť  vo vzduchu povievala. 

Príliš rýchlo sa na hrbolatej  neosvetlenej ceste ísť nedalo, ale Karči pridal. „Ej , nedobehneš ma ty!“ zastrájal sa. 

No keď po nejakých sto metroch pozrel za seba, psisko  stále za ním rovnaké tempo držal. Cválal ostošesť, vyplazený jazyk mu vo vetre hompáľal. Po ďalšej stovke metrov tohoto preteku  pri križovatke Píla, kde už svietila prvá pouličná lampa, sa Karol znova obzrel, voľačo sa mu za motorkou zalesklo.

Zrazu bolo jasné,  prečo ho pucvoláš tak agresívne prenasleduje  a nevzdáva to. Keď motorku zastavil, zastavil sa aj pes. Už vôbec nevyzeral útočne,  fučal ako kováčske mechy, jazyčisko mal  síce vyplazený, ale vďačne zavrtel chvostíkom za ukončenie závodu.

Karol zišiel z motorky a odvesil spoza zadnej značky motorky koniec asi päť metrového kusu retiazky, ktorá sa  tam pri incidente zasekla a na druhom konci ktorej  visel na obojku pes.  Pucvoláš  sa  doma odtrhol aj s kusom retiazky a bavil sa na ulici s druhom .  

Nemohol však tušiť, že sa toho večera  ešte poriadne prebehne. „Jedinvo štastia mal, že sa retiazka do golesa nezasekla !“ uzavrel prípad Karči.   

  

O jednom nevydarenom transporte zraneného

Na Rozálke sa jedného dňa čosi v strojovni na Druhej šachte v poobednej šichte pohubilo, a výťahom sa nedalo fárať. 

Čo čert nechcel, jednému baníkovi na desiatom obzore v dobývke PIŽ  sa just vtedy stal úraz, spadol, a nad členkom si nohu zlomil.

 Kamaráti mu z drevených tyčí – nabijákov lánštábov spravili dlahu, a keďže sa nedalo čakať na opravu ťažného stroja, podujali sa ho z Desiateho obzoru vyfelať po šachtovných rebríkoch na ôsmy obzor. 

Šlo to ťažko, ale dajako ho postupne po rebríkoch priečku po priečke  naloženého na chrbte ,striedavo rebrík po rebríku vypeľhali až na ôsmy obzor. Poranený bol tvrdý chlap, nebedákal, neklial, iba zuby sem tam zatínal keď ho zabolelo.

 Na ôsmom obzore pri šachte stáli plné vozy rudy, a tak si na nárazisku položili nosítka, zraneného na ne naložili a chceli ho cez tie plné vozy preložiť. 

Z toho výstupu s pacientom cez dva obzory – každý 30 výškových metrov -  však boli nosiči dosť vyšťavení, a tak sa stalo, že pri prekladaní cez vozy sa jednému z nich nosítka vyšmykli.

 Kolega-pacient so zlomenou nohou pác! - vypadol na druhej strane z nosítok na oceľovú platňu náraziska šachty. 

Nič sa mu nestalo, pozbieral sa, len zaklial, so stisnutými zubami ich poposielal kde-kade, poväčšinou tam, kam slnko nesvieti.

Poplašene ho znovu naložili na nosítka, na vozíku –roháči- ktorým sa v bani prepravujú dlhé kusy dreva alebo koľajníc ho opatrne previezli od druhej  k prvej šachte . 

Tam bolo treba znovu chlapa vyložiť z nosítok do klietky, po príchode klietky na nultý obzor  opäť naložiť na nosítka, a vyniesť pár sto metrov chodbou pred Rozálkovský mundloch.

Tam už čakal technik s pripravenou sanitkou tisícdvestotrojkou,  ktorá na Rozálke bola na takéto prípady v garáži prichystaná. 

V dobe socializmu bola sieť záchraniek oveľa redšia a záchranárska sanitka sa volávala len k naozaj vážnym život ohrozujúcim stavom.

Ide sa na Novú Baňu do nemocnice!

Anabáze však ešte ani zďaleka nebol koniec.

Dakde pod Dolným tajchom koleso sanitky prederavil pohodený klinec.

Nad Horným závodom si technik uvedomil, že sanitka čudne ide, nedrží „stopu“ 

Zastal, a odhalil defekt. 

Muselo sa vymeniť pichnuté  koleso za rezervu.

Zraneného nechal technik ležať v sanitke a podujal sa na výmenu.

 Zdvihák , ktorým sa sanitka na postihnutej strane mala pridvihnúť, bol len taká „šunka“ – originálny pekný zdvihák dávno niekto ukradol – respektívne vymenil za svoj aušus.

Keď sa kľuka  tohoto zdviháka pustila z ruky, roztočila sa naspäť, a zdvihnuté auto znovu kleslo. Lenže ako sa dá vymeniť koleso, keď treba jednou rukou zdvihákovú kľuku držať?? Jednou rukou? 

Mobily vtedy neboli, pomoc nebolo kde ani ako zavolať, človek si musel poradiť sám.

Nič iné sa nedalo robiť, len zraneného baníka so zlomenou nohou z korby sanitky vyložiť, pomôcť mu dokrivkať – doskackať ku zdviháku a nechať ho držať kľuku zdviháka  počas celého procesu výmeny kolesa. 

Potom ho znovu naložiť na lehátko, naložiť koleso a až potom  sa dalo pokračovať do nemocnice.

Všetko  však dobre dopadlo a baník dodnes behá ako srnec.

Copyright: Pôvodný text K.Ivan rok 2009

Vianočné svetielka

Bolo to niekedy začiatkom sedemdesiatich rokov. 

Na vianočných stromčekoch sa ešte stále vo väčšine domácností svietilo voskovými sviečkami. Boli na to také ozdobné štipce, ktoré mali na vrchu držiačik na malú tenkú sviečočku. Ozdobiť takýmito sviečkami vianočný stromček bolo priam umenie, preto že sa na konárikoch -vtedy výhradne len živých- stromčekov museli vybrať také miesta, aby sviečky stáli kolmo, a zároveň aby nepodpálili plamienky konáriky nad nimi. Takýto stromček sa musel strážiť, preto že požiare stromčemkov aj pre malé chybičky bývali cez vianoce bežné, a nejedna família doplatila na vianočnú výzdobu nielen zhorenou obývačkou, ale často aj vyhoreným celým barákom alebo bytom.
V obchodoch Elektrospotrebiče (iné okrem štátnych neboli) sa v tom odobí pomaly začali objavovať aj sviečky elektrické - žiarovkové. Nebol to žiadny lacný špás, sviečky boli drahé, aj keď väčšinou nevzhľadné alebo gýčovité. 
Napriek tomu "leteli" a predávali sa ako teplé rožky, preto že mať ich na stromčeku bolo moderné a ľudia sa, tak ako teraz, aj vtedy radi predvádzali.

Dvaja baníci- kolegovia z práce- sa zúčastnili v tej dobe zájazdu do predvianočnej Bratislavy. Nakúpili v Priore nejaké darčeky pre rodiny,vypili zvarené vínko, v stánku zajedli cigánskej, pozreli kapre v kadi a potom sa len tak motali, pobafkávajúc Marsky, vedno po večerných uliciach.

Zrazu ich zbadali! 
Z jedného Elektra na nich z výkladu svietili elektrické sviečky. Osvetľovali modro, zeleno, červeno aj žlto, pripevnené štipcami v kartónovej krabici a zapojené priamo do zásuvky. Obom kamarátom sa oči farebne zaleskli a chvíľu ich cez výklad obdivovali.
 "Peknie sa, ale drahie... stopedesiat korún je vela!" hovorí prvý škúliac na cenovku. "Pravdu máš, na stopedesiat korún musíme aj dva dni na štrose kameň nakladat!" potvrdil druhý. "Keby stáli polovičku, to by sa dalo, ale takto..." posmutnel prvý.

No prvý dostal nápad: "Mundo a máš sedemdesiat pet korún?" pýta sa. "Mám!" znela odpoveď " Očúvaj, ačák kúpme si ich spolu jedny, rozdelíme si ich napoly: čák to nemvože byt problém napojit každý svoju polku sviečkov na elektriku , no nie?" 

 "Pravdu máš Zolo, ved my nadpájame rozbuške na šusdrót v bany každodenne, a totok nieje ništ inšuo, just ako keby si čelbu zapájau!"  rozžiarili sa kamarátovi oči ako tie vianočné "sviečke". 
   
Ako sa dohodli, tak aj spravili, dali do kopy po 75 Kćs, a jednu súpravu "eletrických sviečočkov" spolu na "tvári miesta" zakúpili. Dali si ju riadne odskúšať, predviesť, a k súprave dostali ešte aj dva kusy náhradných žiaroviek, ktoré si hneď po jedej každému - po bratsky rozdelili. 

Celí spokojní sa tešili , ako potešia a prekvapia rodinu. Hneď na ďalší deň sa zišli, 16 elektrických sviečočiek odborne rozstrihli na polovicu a každý svojich osem sviečok napojil na zástrčkové adaptéry dvojlinkou s kontaktami riadne olepenými izolačnou páskou, ako videli v bani elektrikára robiť, preto že bezpečnosť pri práci s elektrikou je nadovšetko. To im mnohokrát prízvukovali na bezpečnostných školeniach na bani

Bolo že to doma radosti, keď v Štedrý deň pri stavaní stromčeka vytiahli svoje "súpravy"  a rozvesili ich na svoje stromčeky. Bývali od seba neďaleko, v baníckych bytovkách. 
Scenár slávnostného rozsvietenia eletrickej iluminácie  vianočného stromčeka bol v oboch bytoch v podstate rovnaký. Po zapnutí zástrčky do zásuvky sa v oboch bytoch ozvalo PRÁSK! ohnivý záblesk, a v oboch bytoch nastala tma. Nasledoval plač detí, manželky hystericky vykríkli , skontrolovali, či manželia žijú, a potom pri svetle sviečok a bateriek sa dali rodičia do výmeny poistiek.

 Žiadna sláva s farebnými svetielkami sa nakoniec nekonala. Manželky na stromček napochytro povybaľovali klasické sviečkové štipce a voskové sviečky. Aj preto sa Štedré večere v oboch domácnostiach začali so značným opozdením. 

Keď sa Mundo a Zolo po polnočnej omši stretli za kostolom na cigaretke,, obaja si mysleli, že tomu druhému žiarovky na stromčeku svietia a opatrne rozpačito prezvedali: 
"Tak ako?"
"Ále celkom fajn" 
"A žiarovke na stromčoku svietia?" 
"Áno, peknuo je to" A u vás?"
"Tiež fain, tie farebnie svetielka  to je ti veru celkom iný tabak ako voskovie sviečočke!"
"Veru, tak,tak, žena mala radosť..." 
"Aj moja rodina híkala ako Baumgartnerov somár... No ništ, maj sa pekne a peknie sviatke ti vinšujem"
"Aj tebe aj tvojej rodine peknye sviatke. Maj sa"
"Maj sa pekne"

Tajomstvo o tom čo sa v oboch domácnostiach stalo sa však dlho neudržalo, preto že za krátko sa stretli aj ženy oboch "osvetľovačov" a tie si na rovinu vysvetlili, ako bolo doma na Štedrý Večer , a následne to obom našim montérom doma  vytmavili. 

Tí si cez sviatky uvedomili, že pripojiť polovičný počet elektrických sviečočiek na 220 voltov nie je to isté, ako čelbu s elektrickými rozbuškami na šusdrót nadpájať, aj keď na konci oboch procesov je výbuch. Postupom času v Hodruši vedeli všetci, ako dopadli amatérski montéri slaboprúdu.

Zola s Mundom ešte dlho v bani volali "Elektrikári" a často sa ich pýtali, ako im svietia tie elektrické sviečky, či ich už našteluvali, či sa im žiarovka nevypálila a podobne. 

Nuž, kto má škodu, má aj posmech.

 Tak to chodí.

z podkladu Karola Haringa 
spísal K.Ivan 25.12.2013

Ringišpílový incident

V Banskej Hodruši na námestí Kalvárie sa kedysi konávali aj trhy, a na výročité sviatky, ako je

 Petra a Pavla, tam svoje pakšalamenty a „atrakcije“  rozkladali aj „komedianti“ 

Občas došiel aj kolotočiar. 

Kolotoč býval jednoduchý, nevysoký, poskladaný z drevenýchtrámov so štyrmi sedačkami na retiazkach. Žiadny motor nemal - roztáčali ho miestni chlapci, ktorí si potom po štyroch kolách roztáčania mohli užiť jednu jazdu v sedačke zadarmo. Takže pohonných síl bývalo vždy dostatok lebo záujem o bezplatnú jazdu medzi chlapcami z chudobnejších haviarskych rodín bol vždy veľký.

S niektorými chlapcami však samozrejme šili všetci čerti. 

Mládenci z Gápľa (Lill šachty) a z Bachauzu sa poobede narýchlo dohovorili, že si užijú srandu so spomínaným kolotočom. 

Kým kolotočiar v noci spokojne odfukoval vo svojej koníkom ťahanej drevenej maringotke,štyria chlapci s drúčikmi zbehli na „námestie“  stokilovú konštrukciu kolotoča podložili ,nadvihli a potichúčky odniesli . 

Na mieste nechali len vyrezávanú sošku trpaslíka ktorá sa otáčala na vrcholci osi kolotoča.

Kolotoč odniesli pomerne ďaleko, popri Katolíckom spolku až ku Centrálnej stupe  Hornohodrušského závodu.

Ráno, keď „komediant“ vyliezol z maringotky, spustil veľké lamentovanie a povyk.

Pobehal v panike najbližšie okolie, ale kolotoč nenašiel, len nemého svedka strašného zločinu - trpaslíka. 

„Toto teda svet nevidel - niekto mu ringišpíl musel ukradnúť! 

Jeho majetok, jeho živobytie mu dajakí odkundesi v noci ulúpili! V tom musí mať prsty miestna mládež, lebo niektorým, ako videl, nič dobré z očí nekukalo!“ Takýmito a podobnými slovami sa sťažoval starostovi,žiadal o vyšetrovanie a prítomnosť polície. 

Starosta však múdro rozhodol, že najprv sa prehľadá širšie okolie, až potom sa možno bude volať polícia zo Štiavnice. 

Samozrejme že kolotoč bol zakrátko nájdený pri pivovare, jeho majiteľ sa trochu ukľudnil aj keď sa celá dedina smiala z podareného kúsku. Robil si však starosti s jeho prepravou na pôvodné miesto, lebo  rozoberať prenáša ťa zase znovu skladať trámce na námestí bola robota na pol dňa. Zatiaľ by prišiel o „kšefty“.

      

 Neostávalo nič iné ako za pár grošíkov najať pár mocných mládencov , ktorí by ho za poplatok odniesli naspäť. Našiel ich zakrátko –netušiac že ochotní sú tí istí,ktorí „ringišpíl“ v noci odvliekli.

Takto si "srandu" patrične užili,a ešte aj pár grošíkov zarobili. 

No čo viac si už chlapci mohli priať?

Podľa podkladu Karola Haringa napísal K.Ivan, 2012

Ilustračné foto zo stránky drevenykolotoc.sk