Ako si Peter od bolesti pomohol

Banskému tesárovi Petrovi sa raz pri zaťahovaní stojky kladivo-bunko pošmyklo a riadne si ním tresol po palci ľavej ruky. Nechet sa mu podlial krvou a celý ofialovel. 

V ambulancii mu to zrőntgenovali, ale kedže to nemal zlomené, maródku mu nevypísali. 

Musel naspäť do roboty. 

Každý/á z Vás, kto to zažil, vie, že krvou podliaty necheť strašne bolí. 

Človek cíti v prste každý úder srdca. 

Nedá sa s tým ani stáť ani ležať ani bdieť ani spať.

Svoju smolu a bolesť ráno v robote vysvetlil štajgrovi a ten ho zaradil do dielne, uznal že to velmi bolí.

V dielni zametal, robil čo mu povedali ale palec riadne bolel. Majster z dielne mu poradil aby si necheť prevŕtal, a uvoľnil tlak krvnej zrazeniny.

Medzi nami, robí sa to tak, že si zoženiete tenučký vrtáčik tak do 1-2 mm v priemere. Opatrným šúľaním vrtáčiku medzi dvomi prstami si opatrne na nechte urobíte malú dieročku, ktorou tá krv spod nechta vytečie a uvoľní tlak.

No Peter to pochopil inak.

Požičal si v dielni najtenší vrták aký tam mali . Asi tak 3 mm. 

Upol ho cez prestávku, keď všetci z dielne išli na desiatu, do stojanovej vŕtačky.

Vŕtačku nastavil na nízke otáčky, a pristúpil k vŕtaniu. 

Žiaľ, na jeho smolu bol vrták tupý.

Na nízky prítlak nie a nie prevŕtať necheť.

Tak trochu pritlačil.

Samozrejme nasledovalo to, čo ste si už s husou kožou predstavili. 

Vrták zabral, ozvalo sa LUP! a vrták v okamihu prevŕtal celý palec skrz na skrz.

Peter v šoku ešte stihol stlačiť vypínač na vŕtačke.

Potom sa ho zmocnili mrákoty a odpadol. 

Keď sa pracovníci vrátili z desiaty, našli odpadnutého petra, ako visí za prevŕtaný palec na vrtáku stojanovej vŕtačky.

Z toho už maródka bola.

Text copyright Karsten Ivan 2014

Nácov vplyv na vedecko technický rozvoj

Náckov vplyv na vedeckotechnický rozvoj stredoslovenskej banskej oblasti a zvyšku sveta.

V rámci Banskoštiavnicko-Hodrušského baníckeho spolku som bol oslovený na spracovanie krátkeho náčrtu vplyvu Nácka a jeho rodiny na rozvoj vedy a techniky v našom regióne.

V prvom rade je potrebné povedať , že Náckova rodina mala na vývoj techniky po mnoho generácii vplyv veľmi významný. Bohužiaľ z 18 a 19 storočia sa nám zachovalo veľmi málo písomností, ktoré by sme mohli jednoznačne priradiť k Náckovi. Zrejme hlavne z dôvodu Náckovej negramotnosti.

V Hlavnom banskom archíve sa nám však zachoval významný dokument pod číslom ŠÚBA 3287/HKG/22, podľa ktorého Jozefa Karola Hella inšpiroval istý Ignácz Slanyna v roku 1732. Slanyna ktorý bol prastarým otcom Hodrušského Náca, pracoval na Brenner štólni ako čerpač vody pri ručnej hašpli- vrátku. 

Vtedy ešte mladý J.K.Hell sa podľa svojich poznámok ako mladý praktikant  jedného dňa  motal v Praniarskej bani a upozornil spoteného Ignáca Slanynu, že pomaly krúti klukou hašple. Na to mu vraj Ignác odpovedal – citujem“ Herr akademiker, šak vidia že som ukonaný a nerviózny! Ket sú taký študuvaný, nak  prestanú afektuvat  a vymyslia, ako by voda sama vytyahla vodu  z bany! „ Zdá sa, že práve toto bola prelomová myšlienka, ktorá inšpirovala mladého pána Hella ku konštruovaniu jeho úspešných strojov na vodný pohon.

Treba povedať, že napriek negramotnosti sa v Nácovej rodine po mužskej línii niekoľko storočí ústne odovzdávali určité základné fyzikálne poznatky, ktoré umožňovali mladším chlapcom vyniknúť nad rovesníkmi. Za pomoci zvýšenia tlaku a zmenšenia výtokového prierezu pri zdvihu – nazvime to dýzy- od 45 do 50 stupňov boli vždy v neoficiálnych preboroch v streku vysokom ale najmä streku ďalekom najlepší práve Náckovi chlapci.

        Iným príkladom využitia Nácovho nápadu v praxi je známa príhoda z Amáliašachty, keď Náco spolu s kamarátom Dolom pomaly privrel vetracie dvere a prievan im obom zhasol kahance. Keďže „švíbalke“ nemali a nebolo čím zapáliť svetlo, Nácko navrhol:“ Vyeš čo, ked nemáme svetlo, ja do toho kahana naondyem a puojdeme  za smradom !“

Jedná sa zrejme o prvú zmienku praktického využitia smradu v bani, ktorá je dodnes využívaná na signalizáciu nebezpečenstva v podzemí ,tzv merkaptánovú signalizáciu. Smrad merkaptánu ktorý je veľmi podobný Ružomberskému odéru funguje veľmi dobre , pri ostatnom cvičení na Rozálke vrhli šabľu do šrámu 4 baníci – slabšie povahy. 

Ako vidíme, Náckov nápad bolo potrebné len technicky rozpracovať a uviesť do praxe.

        Nácko  však neexperimentoval len v hydrodynamike a banskej prevádzke, darilo sa mu aj v domácnosti. Inovácie a experimenty s Málikou v noci pod duchnou ponecháme bokom a sústredíme sa na jeden dôležitý vynález za ktorý opäť zožal slávu a peniaze niekto iný.

Náckove pokusy prebiehali systémom „to som zvedavý, čo sa stane ked totok potyahnem a hinto kolyesko otočým“.V tom čase pre nedostatok roboty v bani štiepal drevo pre parnú elektrocentrálu na Francšachte, kde mu boli podobné experimenty pod hrozbou štrófania prísne zakázané. Zneuznaný talent sa jedného dňa po lône vrátil neskoro večer z krčmy od Šimkov domov,a v záchvate náhlej inšpirácie potichu prilepil šusterským lepidlom značky POPP pokrievku na hrniec s fazuľou, ktorú Málika dala nabobtnať na sobotňajší obed.

 Náco ráno samozrejme dospával , Málika  dala hrniec rovno na rozkúrený šporhelt a išla sa krátko podiškurovať so susedou Lénou cez plot. Kým para z kastróla unikala drobnými špárami nič sa nedialo, keď však fúgy upchali kúsky fazuľových šupiek nastalo to, čo muselo prísť.

Keď prudko prebudený Náco s vystrašenou Málikou zoškrabali „fizólne“ zo stropu, zistili ,že strukovina je už po polhodine varu mäkká! 

Prevratný objav si Nácko pochopiteľne nenechal pre seba a v zápätí nato v domácnostiach kamarátov Munda, Dola a Hancka prebehlo krátke, ale intenzíve preverovanie účinnosti novej metódy. 

Vzápätí však urýchlenie varenia potravín touto cestou bolo zhodnotené ako nehospodárne - ako povedala Mundova manželka Verona: „čo jedon var, to jedon kastrón“. Nová metóda mala však aj priaznivé zdravotné dopady – vo všetkých novátorských kuchyniach museli vzápätí čerstvo nabieliť stropy a všetky domácnosti sa intenzívne vetrali až pokým si nenašetrili na nové sklo do oblokov.

Celá popísaná inovácia by bola upadla do zabudnutia, keby si nebol článok z novín pod titulkom „Szelmécbányai Explóziában sérió“ dal v Bibliothéque National v Paríži preložiť istý inžinier Papin, ktorý si princíp dal patentovať a zarobil na ňom majetok.

Nácko na svojich nápadoch síce nezarobil „nygdá nyšt“ ale vynaliezavosť mu história uprieť nemôže, a je len na nás všetkých aby sme zviditeľnili tohto slovenského zneuznaného génia.

Zlepšovateľskému hnutiu zdar!               

Copyright autorský text K. Ivana 2007

Ako baníci termosky kupovali

Stalo sa v koncom šesdesiatych rokov dvadsiateho storočia.

Na Rozálku prišli baníci- vrtári z Geologického prieskumu  preskúmať hĺbkové pokračovanie žily Rozália pod štrnástym obzorom.

 Boli to skúsení chlapi, všetkými povrchovými aj banskými vetrami ošľahaní. 

Hlavný inžinier Rozálky povedal, že súdruhovia vrtári doteraz vŕtali v Pezinku antimón, a predtým na Zlatej bani pri Prešove. Dokonca sa povrávalo, že niektorí z nich vŕtali aj v Čechách, nuž ich teda rešpektovali ako svetákov, ktorí rozumejú svojmu fachu, a už dačo preskákali.

Keď im pospúšťali súpravy s čerpadlami a tyčami dole druhou šachtou na štrnásty juh, pridelili k vrtárom vždy aj dvoch domácich hodrušských baníkov, aby im pomohli súpravy postaviť. 

Však domáci robiť  vedia , ukážu chlapcom z prieskumu kde zobrať drevo, kde sa na vodu alebo vzduch pripojiť, kde zobrať hunta na vodu – jednoducho budú im cez šichtu k ruke, a na konci ich vyprevadia až k šachte, aby nedajbože niekde nepoblúdili, a aby sa naučili tunajší fárací systém. Dvojica podzemných úklonných šachiet sa totiž hocikde nevidí.

Dušan a Paľo sa veru celkom potešili, že ich k vrtárom pridelili. 

Nájde sa určite čas aj na cigaretku, posedieť, porozprávať sa trochu o tom čo nového a ako je s baňami inde ako v Hodruši.

Tovarišia doviedli vrtárov na miesto, pozariaďovali čo bolo treba, okolo dopravy a dali sa pod vedením a za spolupráce prieskumákov súpravu skladať. 

Celkom im išla práca od ruky, okolo desiatej vyhlásili prestávku na desiatu. 

Posadali si na „pulce“ (drevené podvaly) povybaľovali z  papiera, čo im maminky do roboty nachystali, povyprávali sa a dali si cigaretku. 

Predák vrtárov sa ich opýtal či by si kávičku nedali? Paľo s Dušanom sa na seba pozreli, a pochybovačne povedali, že by si dali, ale nemajú tuná ani drajfus ani kastrólik na ktorom by si vodu karbidkami zvarili... „

“Neni treba!“ hovorí vrtársky štajger: „Máme so sebou!“ a vytiahol z objemnej tašky –papajky plechový valec. Odšrauboval bakelitový vrchnák – tu je pohárik - vytiahol korkový štupeľ a nalial kávu. 

A čuduj sa svete, bola horúca, len sa z nej tak parilo. 

„Fiha, no takuoto dačo!“krútili hlavami hodrušania ktorí ešte termosku nevideli.

 Však od rannýho fárania sú najmenej štyri hodiny a káva je horúca a voňavá ako keby ju včul uvarili!

 „A že som taký smelý, ako to, že tá káva je ešte horúca?“ opatrne vyzvedal starší Dušan. 

„Nuž chlapi moji, to je termoska, a keď do nej dačo ráno nalejete horúce, tak to bude horúce ešte aj večer – či už káva, čaj alebo hoci aj polievka“ poučil ich štajger- sveták. 

Nedali na sebe znať že o tom nič nevedia, ale káva bola dobrá a príjemne hriala.

Po vyfáraní sa Dušan s Paĺom v autobuse o termoske potichu vyprávali – obom sa im veľmi zapáčila, a tak sa dohovorili, že v piatok po šichte zaskočia do mesta  Žarnovice pozrieť kde by sa tá oná... metroska- či ako sa ten sersám volá – dala kúpiť.

 Potom by tiež zamachrovali na Rozálki s horúcim čajom ako páni. A možno by ich aj manželky doma v Hodruši pochválili ,akých majú šikovných chlapov. Však peniaze z „vernosnýho“ ešte majú....

Ako sa dohovorili, tak aj spravili. 

V piatok naidúci zo šichty si kúpili  lístky až do Žarnovice a vystúpili tam, kde je teraz  Motel, naspäť im išiel autobus až o dve hodiny ako si na tabuli overili. 

Takže majúc čas, zamierili do kabinov na pivko a dáku zápražku, dve –tri rundy.

Po hodinke v povznesenej nálade vyrazili na nákup do predajne Zmiešaného tovaru za Kľakovským potokom.

Tam istuo budú mať tie oné...vertoske, či ako ich to volali. 

A rovno vkročili do obchodu , kde stál usmiaty predavač aj predavačka.

„Dobrý deň, my by sme chceli tie, ....hm ....také dlhé je to, nevieme ako sa to presne volá ale končí to na „osky“!“ 

Predavač sa  pritočil a diskrétne potichu sa uisťuje“ páni si prajú asi „primerosky“ nemýlim sa?“ preto že si bol istý, že chcú jedinú vtedajšiu značku „pánskej ochrany“ pre  plánované rodičovstvo nazývané Primeros.

„Áno tak nejako sa to volalo“ vydýchli uvoľnene baníci. 

„Takže páni chcú potešiť svoje dámy, všakže?“ dôverne sa usmievajúc žmurkol vedúci. 

„Nuž moja Anča sa isto poteší, veď také dačo nikdy nevidela!“ hovorí Dušan a Paľo tiež súhlasne prikyvuje, že aj jeho Jozefka bude spokojná.

„A aké by ste si tie primerosky priali?“chápavo sa stíšeným hlasom pýta vedúci.

„Nuž vedia čo? Mne nak dajú litrovú, aby sa do nej dosť pomestilo!“ potešene hovorí starší Dušan.

 Ale Pavlovi sa objemová miera nepozdávala 

„Nie, nie -to je málo“ namietol „Dajú nám tie primeroske radšej dvojlitrovie, šak my sme v tej vlhkej diere dakedy aj celý deň!!“ 

Podklad príbehu dodal Ivan Lepeň  

Rozvojový plán

V čase keď ešte fungovala Štiavnická Nová šachta, dlhšie geologické vrty v podzemí vykonával štátny podnik Geologický prieskum Nová Baňa. 

Povinnosťou technikov Geologického rieskumu bolo nie len kontrolovať  svojich robotníkov pri vŕtaní v podzemí, vyhodnocovať výsledky vŕtania ale tiež zúčastňovať sa roznych porád pri ktorých bolo treba vyjadrovať sa ku geologickým záležitostiam.

Jeden z geológov GP chodieval kontrolovať svojich vrtárov na 12. Obzor Novej šachty v Banskej Štiavnici. Po kontrole a prehliadke vrtného jadra mu vždy zvýšilo pár hodín, ktoré mohol využiť inak. 

A keďže väčšine geológov sú vedy geologické zároveň koníčkom, voľný čas v bani občas trávil zberom kamienkov a minerálov. 

Jedného dňa v takejto voľnej hodinke zaskočil na metasomatické zrudnenie Alžbeta, kde sa vyskytovali bohaté oloveno-zinkové rudy. 

To znamenalo že sa tam dali nájsť veľké kusy nádherne ligotavých strieborných galenitov,hnedých sfaleritov a zlatých chalkopyritov. 

Preto že  ich tam bolo požehnane, geológ – hovorme mu Juraj – ich do sáčkov z trhaviny v ruksaku, ktorý je povinnou výbavou banských geológov, nabral hádam aj 15 kilo.

 Ale s pribúdajúcimi nachodenými kilimetrami v podzemí ruksak ako by stále viac oťažieval, popruhy plecniaku sa stále viac zarezávali do ramien a ostré hrany skál v torbe nepríjemne tlačili do chrbáta.

 Keď už toho začínal mať naozaj dosť, rozhodol sa že ligotavú rudu v nejakej bočnej  opustenej chodbe vysype, a neskor ju opať pozbiera a vynesie na dvakrát. 

Ako pomyslel, tak aj spravil. 

Zašiel do pomerne odľahlej chodby ktorá mala nájsť nové rudné zásoby, ale keď sa zámer nepodaril , zostala opustená.

 Sáčky na jednom mieste z ruksaku povyberal , vzorky vysypal na spodok chodby a takto odľahčený spokojne odkráčal k šachte. 

Nevšimol si pritom, že vzorky vysypal rovno pod prieskumný strmý komín, ktorým sa ešte naposledy pokúsili baníci nájsť rudu. 

Ilustračné foto galenit zo stránky geologie.vsb.cz

O pár dní sa na miesto vracal, že druhú polovičku vzoriek opäť pozbiera, a vynesie von. 

Lenže ako prešiel cez križovatku , na mieste stál riaditeľ bane s výrobným námestníkom a hlavným geológom, ktorí v ten deň tiež fárali.

Trošku sa začudovali, čo tam Ďuro robí, ale bleskurýchlo si vymyslel dôveryhodnú  výhovorku, že chcel odobrať vzorku z jednej jalovej žily v chodbe.

 Odpoveď menežment uspokojila, a pokračovali v riešení dôležitého problému, ktorý sa objavil, totiž vysypanej bohatej rudy pod komínom.

Riaditeľ bol toho názoru, že razenie komínu sa muselo vo výške zastaviť tesne pred rudnou, žilou, ktorá teraz , po rokoch ovetrala, popraskala, a dole komínom popadala na chodbu.

 No a ak je v čelbe komína nad nimi taký výskyt bohatej rudy, treba ju začať ťažiť.

 To znamená, že treba do tejto chodby obnoviť koľajničnú trať, znovu vystužiť komín, vybaviť ho lezným oddelením,sypným oddelením, natiahnuť sem znova elektriku, vodné potrubie, vetranie, ventilátory a podobne. 

Hlavný geológ súhlasne prikyvoval, a výrobný námestník povedal, že to celé bude stáť dva až tri milióny korún. V poriadku  - odvetil riaditeľ, ak je tam takáto bohatá ruda, oplatí sa to. Lenže Juraj začal tušiť, že je zle.

 Milióny korún zbytočne vyhodené kvôli pár kilám prinesenej rudy  - to zaváňalo veľkým průserom!!

 Na druhej strane sa pred veľkým riaditeľom a jeho suitou bál priznať, že ruda pod komínom je jeho dielom, aby nenasledovali otázky typu či nemá nič lepšie na práci ako sa motať po cudzej bani, či nemá dosť svojej roboty a podobne. 

Riaditeľ bol dosť rýchlo vznetlivý človek a vedel sa poriadne naštvať. 

Keby sa teraz priznal, mohli by Ďura kľudne aj z roboty vyhodiť, alebo ho premiestniť na vrty do nejakej bohom zabudnutej horskej oblasti , kde líšky dávajú dobrú noc , a diviaky  k tomu naradáš  pridávajú ešte pac a pusu....  

Lenže na druhej strane, keď sa v bani preinvestuje niekoľko miliónov a zistí sa že tam žiadna ruda nieje, začne sa aj tak veľké vyšetrovanie kto to celé zavinil, a Ďuro sa o odložení rudy v bani už stihol pochváliť medzi rečou pár kolegom.  

Vyzeralo to na veľký problém  a Juraj kvoli obavám pár nocí zle spal, dokonca sa mu aj snívalo o tom ako ho vyhadzujú z roboty a nikde ďalšiu nemôže nájsť.  Mátalo ho to niekoľko týždňov. Lenže potom sa ukázalo, že riaditeľ s hlavným inžinierom sa rozhodli s investíciami počkať  či nevypadne ešte viac rudy z komína. 

Chodili to tam kontrolovať. Keď nič nové nevypadlo ani po štvrť roku, bol prípad odložený ad acta.

A Juraj odvtedy vzorky už nikdy voľne po bani nepohadzoval. 

Vždy si ich odvtedy riadne zakopal, ako sa patrí.          

Text copyright Karsten Ivan 14.1.2012

Marov motelový príbeh

Mesiac  pred napísaním tohoto príbehu sa k Najvyššiemu štajgrovi sídliacemu na výšinách nebeských odobral hlavný hrdina a aktér tejto príhody, jeden z najmalebnejších Hodrušských baníkov.

 Haviar  veselej povahy,impozantnej postavy a nositeľ rozložitej snehobielej brady a fúzov by určite neurobil  hanbu žiadnej titulnej fotografii časopisu pre harleyákov alebo rockerov, hoci bol povahy miernej a priateľskej.

Maro Zachar, tento príbeh je o Tebe.

Som si istý že na výsostiach sa máš dobre a pozdravuj ostatných baníkov aj s Hlavným Hutmanom.

Nie je to tak dávno, keď ešte fungoval známy žarnovický Motel  „Partizán“pri hlavných autobusových zastávkach. 

Kým hlavná cesta Pohroním od Nitry smerom na Banskú Bystricu viedla Žarnovicou ,bol Motel obľúbenou „štáciou“  cestovaním unavených pasažierov všetkých diaľkových autobusov.

 Desiatky z nich tu mali aj dlhšiu prestávku a tak sa v Moteli a priľahlej jedálni točili kšefty s občerstvením jedna radosť. 

Jedáleň a Motel samotný bol v časoch ,keď bola hovädzina lacnejšia ako v súčasnosti, vychýrená svojou nezabudnuteľnou sviečkovou na smotane  s knedľou.

 Chýry o kvalite miestnej sviečkovej presahovali  minimálne hranice vtedajšieho Stredoslovenského kraja. 

Dnes diaľnica obchádza malé okresné mestečko oblúkom  a tak už žarnovický Motel nefunguje.  

Náš príbeh sa odohráva v časoch, keď ešte Motel voňal novotou a jeho slávne časy sa ešte len začínali. 

Vtedy pomerne mladý baník z Rozália bane, Marián Zachar, ktorého všetci  kamaráti volali jednoducho Maro, išiel do Žarnovice autobusom čo to pokúpiť do hodrušskej domácnosti. 

Všetko sa mu podarilo zohnať a tak prišiel na autobusovú stanicu hodne v predstihu pred časom odchodu autobusu. Zostávalo ešte minimálne pol hodiny a Maro si od zastávky všimol, že novopostavený Motel Partizán má na vchode nápis OTVORENÉ. 

Povedal si teda, že pojde ochutnať aké majú pivko. Novučké trubky isto ešte nebudú zanesené a už sa tešil, ako si dá jedno pekne penivé chladné pivčisko – až sa mu slinky zbehli.

Vošiel do takmer prázdnej reštaurácie a keď sa dohrnul čašník podávajúc mu jedálny lístok, gestom ho odmietol  a požiadal „Jedno pivo si prosím“ .

 Kelner povýšene nadvihol nos a odmerane predniesol : „ V tomto podniku sa podáva pivo len k jedlu!“  

Maro sa teda okamžite prisposobil a objednáva znova: “ Tak mi teda prineste pivo a jeden rožok.“  

Čašník len ohrnul obočie pod ulízanou ofinou a hovorí:“ Rožok nie je jedlo. Pivo sa podáva len k jedlu!“ 

V kľudnom Marovi sa už trochu pohla žlč ale prehltnúc slinu pokojne skúšal znovu: „Dobre , tak mi prineste prosím polievku, rožok a pivo.“  

Čašník však doležito a naduto zadeklamoval : „Polievka nie je jedlo, pivo je len k jedlu“  

V Marovi to vzkypelo z toľkej nadutosti nad požiadavkami pracujúcich, buchol päsťou veľkou ako kilový sáčok soli po stole až na ňom vázička povyskočila a zvýšeným hlasom hovorí do stíchnutej reštaurácie:

 „A praženica jedlo je?!?“  

Trochu preľaknutý čašnícky frajer  pripustil, že praženica sa kvalifikuje ako jedlo.

 Maro vzápätí predniesol pamätnú objednávku,na ktorú ešte v Moteli dlho spomínali: 

„ Boha vášho! 

Tak si teda prosím praženicu z tridsiatich vajec, k tomu DVA rožky a  jedno PIVO! 

 Ale na tanieriku mi donesiete z tých tridsiatich vajec škrupinky aby som si ich mohol spočítať!!!

A nech je to raz dva na stole, nemám na vás celý deň!!!“  

Keď čašník poplašene odbehol, za chvíľku sa z kuchyne vynoril kuchár a opatrne sa Mara spytoval, či si naozaj ráči priať praženicu z celej jednej papierovej prepravky  vajec.  

Maro sa v duchu usmial ale nemihnúc ani brvou objednávku potvrdil  s tým že je baník po šichte a trochu vyhladol.

 Praženica z tridsiatky vajec sa o nejakú chvíľu servírovala v mise na polievku. 

Škrupiny boli vzorne zoradené  na veľkom tanieri. 

Maro si po krátkej počtárskej kontrole zobral poriadnu lyžicu a kráľovskú porciu praženice s rozvahou spucoval, prihrýzajúc rožky, hoci na neho kuchárky aj ostatní zákazníci po očku pokukovali neveriac, že to zvládne. 

Na záver zaplatil , celé to spláchol ťažko vybojovaným pivom a odkráčal na autobus.

  Odvtedy  Maro s pivom v moteli aj bez jedla nikdy nemal problém. 

Každý kto nemá v hlave pilinu predsa musí uznať, že so stokilovým baníkom ktorý zje tridsiatku vajec na posedenie sa veru neradno zahrávať!

Text copyright Karsten Ivan 13.9. 2012

Banícke znamenia

Znamenia

Bolo to koncom 50 rokov 20 storočia.

Ilustračné foto ­copyright Krtek

Partia baníkov z Geoprieskumu Nová Baňa zmáhala  prastarú dedičnú štolňu  na dne odľahlej dolinky niečo vyše dvadiatich kilometrov od podniku  

.

Po druhej svetovej vojne časom nastúpila vojna studená , v krajinách čerstvo budovaného socializmu nastal hlad po surovinách. Zlato ako buržoázny prežitok a symbol kapitalizmu bolo režimom a papalášikmi navonok ako že opovrhované , ale na predaj do zahraničia  za tvrdú menu bolo stále zaujímavé.

Preto boli nanovo preverované staré ložiská drahých kovov modernejšími vrtnými metódami, či náhodou starí baníci niečo zo zásob náhodou nezabudli alebo nemohli vyťažiť.

Na vŕtanie z bane sú staré dedičné odvodňovacie štolne ako stvorené – sú väčšinou rovné, väčšieho profilu, a tak sa nimi dá dopraviť do podzemia  menšia vrtná súprava.

Lenže staré dedičné štolne mávajú občas nástrahy, kvoli ktorým ich vyčistenie a zabezpečenie nazývané „zmáhanie“ robievajú partie veľmi skúsených dlhoročných baníkov.  Pri zmáhaní  može dojsť k závalom, prievalom vod zo starých dobývok, aj prienikom dusivých alebo jedovatých plynov z napojených baní.

Odvodňovacie štolne ponechané pred storočiami svojmu osudu bývajú až pod vrch klenby vyplnené červeným lepkavým bahnom – zmesou okru s vodou.  Oker sa rok po roku celé veky zráža z na železo bohatých banských vôd až nakoniec štôlňu takmer úplne uzavrie.

Čistenie okrom vyplnenej štôlne je špinavá práca. Niet vyhnutia, pri každej šichte vychádzal predák s pomocníkom z štôlne  zafúľaný až po uši ako divé svine po bahennom kúpeli. Aj podobne mokrí.

Od ústia štôlne  bolo treba prejsť ešte pár stovák metrov  k maringotke, kde sa mohli konečne vyzliecť, umyť a prezliecť do čistého. V lete to ešte šlo – človek sa mohol pooplachovať v potoku, ale v zime, kedy sa odohral náš príbeh to bolo ťažšie.

Pri zmáhaní sa pracovalo na dve zmeny – rannú a poobednú . Dvojčlenné partie pri striedaní  menili pri ústí bane – povedali si čo-to o stave pracoviska, ako to vyzerá s ďalším postupom. Prehodili pár slov, vyfajčili po jednej šúlanej, rozhrkali karbidky aby dávali jasný plamienok svetla , a jedna partia sa pobrala do čelby bane, druhá do maringotky.

 Najprv si od ústia štôlne k čelbe zmáhania vytlačili prázdne banské vozíky na nakladanie nakopaného materiálu.

Chýbalo už len niekoľko dní do Vianočných sviatkov a čelba zmáhania už postúpila pár stovák metrov od ústia štôlne. Staré banské dielo bolo razené rovno ako keď strelí, takže z pracoviska bolo v diaľke vidno cez deň  bodku vonkajšieho svetla. Zimné dni sú však krátke a tak poobedná zmena videla denné svetlo len pár hodín, kým sa vonku okolo štvrtej poobede nerozhostila tma. 

V ten december  začala zima skor, už od polovičky posledného mesiaca  v roku sa držal sneh a v ten deň sa ešte doobeda spustilo husté sneženie mokrých vločiek, ktoré rýchlo pokrývalo okolitý les. Nefúkal vietor, len vytrvalo padali „mačacie hlavy“ veľkých chumáčikov do hory takej tichej, ako to v lesoch zvykne pri hustom snežení bývať. 

   

 Lamač s predákom nakladali zmes  lepkavého okru s kúskami starej zhnitej  výdrevy do pripravených banských vozíkov na trati, ktorú budovali s postupom vpred.  Na konci šichty  naplnené vozíky museli vytlačiť von a vyklopiť na haldu pri potoku.

Zmena sa už prehupla do druhej polovice, a svetlo na konci „tunela“ vystriedala  vonku tma. 

V polke šichty si predák s pomocníkom poopierali lopaty a grace o steny a vybalili z mastného papiera slaninku, cibuľu a kúsok chleba aby si ich nakrájali ,a spoločne postojačky pojedli „svačinu“ na doštičke položenej na prázdnom voze.  Na zemi  pre všadeprítomné hrdzavé bahno nebolo kde  sedieť .   

Ako si tak zajedajú, pomocníkovi sa znenazdajky prišlo pozrieť smerom k ústiu, kde cez deň býva vidieť  malý svetlý fľak denného svetla.

Zazdalo sa mu, že uvidel  mihnúť sa svetlo od nočného ústia . Nechcel nič hneď hovoriť, ale po očku popri jedení temné ústie pozoroval. A naozaj, na pár sekúnd tam zablikalo viac krát svetlo. ...

„Očúvajte , vedúci, volakto sa nám moce po bani – hentam pri mundlochu sa sa občas zasvieti!“ oslovil predáka pomocník Peter.

 „Ale , netáraj, tovariš, kto by sa sem v takom nečase trepal teraz večer?“ zahriakol ho predák.

„Nie, dívajte sa „- nedal sa Peter. Po chvíľke sa od ústia naozaj svetielko opäť zatrepotalo – ale tak zvláštne, nie ako karbidka – ako keby poletovalo. 

„No, do čerta, Peťo, máš ty pravdu – ký fras tu čo hladá?“ začudoval sa lamač. „Že by sa vrátil Ďuro po nejaký vercajg ? Štajger tu bol predsa predvčerom a okrem toho chodí iba doobeda. Choď sa pozrieť  čo tu kto chce, ja zatial zakopem ďalšieho pulca pod kolaj“ – poslal pomocníka  na prieskum.

Pomocník sa za nejakých desať minút vrátil.

 „Tak čo?“privítal ho predák. Ale pomocník na otázku lamača len krútil hlavou :

 „Divnuo je to“ keď som bol na pol ceste, svetlo zmizlo, ale voda na koľaji nebola pomútená. Ako by tam nikto nebol. Došiel som až takmer  k mundlochu, ale nikde nič.

„A von si sa pozrel? Do snehu?“  opáčil lamač.

„Nie, to nie“ priznal pomocník “Ale vonku  asi stále sneží“. Predák sa uškrnul: „Nuž tovarko, to si sa mal kuknúť! Určite dakto drobčil len po koľaji, aby nezamútil vodu, ale v snehu stopy zanechať musel, ak len nevedel lietať.

Hádam neveríš  babským povedačkám, že tu dakedy bergmoníci chodili a svetlo nosili?! To by si ma nasrau, však máš priemyslovku, a sprostý tiež nie si! Určite to svetlo má nejaké normálnô vysvetlenia.  No nič, poďme si po robote“  uzavrel diskusiu predák.

 Chvíľu lopatovali a kopali gracami aj čakanom.  Peter po kritike vedúceho pozeral len do zmáhaného materiálu, nechcel provokovať obzeraním sa k ústiu bane.

Predák však predsa len sem –tam fľochol zrakom k mundlochu. To, čo zahliadol, ho veru nepotešilo.

Zrazu hodil  čakan o zem a vybrechol: „Zo mňa si tu nikto srandu robiť nebude! Tovariš, ber lampu a helbík od lopaty! Ideme za tým somárom čo tam blikoce! Ak bude treba, helbom mu pritneš jednu po chrbáte a bude! Ja mu dám vysvecovať!!“        

 A naozaj, svetielko v diaľke poskakovalo ako bláznivé, ako motýľ nad kvetinkami lúky. Ale zdalo sa,   ako keby sa chvílami trochu zväčšovalo , a chvílami zmenšovalo. 

Ostrým krokom, rozstrekujúc gumákami špinavú vodu,  kráčali obaja k ústiu štolne , ktoré sa z čiernej bane pomaličky začínalo rysovať v tmavomodrej farbe. Keď boli baníci už len nejakých 50 metrov od mundlochu, svetielko vyzerajúce ako plápolajúci  ohník sviečky, zrazu zmizlo. Ako keby tú „sviečku“ zrazu niečo sfúklo...

„Za ním !“ zavelil predák a obaja razom prešli z rezkého kroku do behu. 

Keď vybehli pred baňu , obaja prekvapene zastali. Mokrý sneh sa stále znášal na zem vo veľkých chumáčích, a pokrýval zem pred mundlochom na niekoľkocentimetrovej hrúbke. Lenže vrstva bola vo svetle karbidiek  absolútne neporušená. Žiadne stopy, odtlačky, -nič, len nedotknutý sneh.

„Do riti!! A toto má čo do čerta znamenať?!?“ uľavil si pobúrene lamač.

Peter len nasucho preglgol. 

O niekoľko sekúnd dala na otázku odpoveď baňa. 

Od vzdialenej čelby sa ozvalo hlboké tiahle zadunenie.

 „VHÚÚÚÚÚÚÚÚMM“ temne dlho zadunelo a štolňa ústím mocne vydýchla prúd vzduchu. Vločky padajúce z temnej  oblohy boli rozfúknuté pred ústím ako perie z roztrhnutého vankúša.

Vzdych bane obom baníkom zhasol karbidky a obaja sa od prekvapenia a prudkého výdychu stovák kubíkov vytlačeného vzduchu posadili do snehu. Kým sa postavili, roztrasenými rukami pohľadali v snehu karbidky,po vreckách švíbalky a lampy znovu zapálili, trvalo to pár desiatok  sekúnd.  Prvý znovu našiel reč predák, ale to, čo povedal, tu nechceme reprodukovať .

 

„Zával! Baňu zavalilo!“ zahudral potom nahlas predák. „Ej, ja jeho svatýho, ale sme my mali šťastia! Keby nás to bolo chytilo vpredu, už hlceme blato zo šrámu!!! Do riti!! Mali sme my veru šťastia!  Ja sa poserem! Žijeme!! Zubatá, utri si zuby!! Ja sa na to vys..em! Mohlo nás zabit!“ hrnulo sa z predáka neovládateľne. 

Pomocník Peter, bledý ako ten sneh dookola, vylovil ešte stále roztrasenými rukami z vrecka Detvu, a karbidkovým plamienkom si pripálil.

 Po pár šlukoch poznamenal: „ Keby nie toho svetielka, už sme mŕtvi!  Boli by sme hore bradou!! Len vďaka nemu sme tam nezdochli!“

„Pravdu máš Peter, nech neideme za tým svetlom von, ležíme tam vpredu pod kameňmi! Daj mi prosím tiež jednu zapáliť. Dopekla, toto nás nablízko štrajchlo! 

Z bane medzičasom pozvoľna začalo vytekať riedke červené blato, ktorého prúd postupne silnel a farbil vodu  okrom v neďalekom potoku v žltobielom svetle karbidiek ako keby do krvava.

Predák sa ako keby zrazu nevedel v reči zastaviť: „Ancyjáša jeho hned tam! Dobre hovorili náš apko starý, tiež haviar, že v bani sa treba na „znamenia“ dívať ! 

A ja, somár,  som sa ím v duchu smial, keď mi ako mladému hunštosiarovi hovorievali, že  ak svetielko v bani stojí na mieste a po priblížení zmizne, na tom mieste treba jarcovú žilu hladať. Hovorili že ak  vraj divoko poskakuje, poletuje, treba sa chytro z štrosu alebo jarcu pratať, lebo nešťastie je blízko a lahko ťa može ovražbiť!!

Do riti! 

A ja... ja  som sa im v duchu smial, že mi povedačky babské vyprávajú...“ smutne potiahol  predák. Na chvíľku sa zadíval do čierneho neba, a ticho poznamenal: „Nak odpustya, apko, prosím ich, nak sa nehnevajú...“ 

  

„Nemám chuť už teraz liezť naspak, čo sa tam stalo. 

Zajtra sa kukneme. Štajger bude rád, že nám ništ není, a privrie oko pri cachovaní.

 Jedno varovania dneska stačilo, ideme do maringotky! 

Dáme si z tej rožovky, čo mi moja na prilepšenia pribalila.“rozhodol predák.

Kamaráti  sa čudovali, keď sa akosi priskoro zo šichty vrátili.

 Keď im v krátkosti vysvetlili čo sa stalo, posadali si ku petrolejke, a dohodli sa že sa ráno všetci štyria pojdu spoločne pozrieť. 

Ráno múdrejšie večera.  

Z rozrušenia však ešte dlho nešli spať, rozprávali sa pri kalíškoch, pofajčievali, spomínali staré banícke príbehy.

O tom, že v bani sa nesmie nadávať, spievať ani pískať a ešte mnoho iných baníckych stáročných povestí a baníckych zvykoch.

 Ešte v noci sa dohodli, že o svetielku nikto ani nemukne, povedia, že sa vrátili von pre pulce, a vtedy sa to stalo. Dobre vedeli ,že keby niekto z nich o  varovnom plamienku mukol, súdruženkovia ich všetkých  vysmejú a dodrbú, že sú poverčiví  tmári...

Ráno skontrolovali čo sa vlastne stalo. 

Baňa bola plná mazľavého bahna, už pár desiatok metrov od ústia štolne siahalo  skoro po strop. Z bane stále tiekla okrová voda.  

Žiadny zával! 

To sa zo starín prevalil usadený oker  s kameňmi. 

Prieval blata.

O pár dní komisia z podniku potvrdila, že lamač s pomocníkom mali naozaj obrovské šťastie a veľa nechýbalo od dvoch smrťákov.

Baňu nakoniec bez úrazov a nehôd s námahou prezmáhali a vzorky boli poodoberané.

Predák aj Peter však odvtedy vždy , keď dojedli svačinku v bani, nechali na kameni alebo plošinke v skalnej stene kúsok slaninky, chleba , keksík – niečo malé na zjedenie.

Starí haviari hovorievali, že ak si baník chce priazeň banských duchov či permonov  zachovať, treba to robiť. 

Občas sa taký kúštik jedla v tme sám od seba stratí, aj keď  oveľa častejšie jednoducho splesnivie.

Patrí sa to. Z vďaky za záchranu.

Zdar Boh!

Pár poznámok na záver:

Príbeh sa skutočne stal na strednom Slovensku v 50tich rokoch 20.storočia. Je voľne prerozprávaný podĺa zápisu, ktorý som kedysi čítal v nejakej brožúrke z 60tich rokov. Každý , kto odrobil dostatočne dlhú dobu v podzemí, vie o veciach, ktoré sú medzi nebom a zemou, svoje. 

Vysvetlivky:

mundloch: vyústenie štolne na povrch; „ústa“ bane

jarc: ruda alebo miesto kde sa ruda dobýva; dobývka

štros: čelba , predok razenia štolne

pulec: drevený podval banskej koľajovej dráhy, na ktorý sa koľajničnými klincami „šínovcami“ pribíja koľaj

graca: banská široká motyka na kopanie alebo nahŕňanie „fórodu“ teda rúbaniny

©Karsten Ivan 2013-2014