Marov motelový príbeh

Mesiac  pred napísaním tohoto príbehu sa k Najvyššiemu štajgrovi sídliacemu na výšinách nebeských odobral hlavný hrdina a aktér tejto príhody, jeden z najmalebnejších Hodrušských baníkov.

 Haviar  veselej povahy,impozantnej postavy a nositeľ rozložitej snehobielej brady a fúzov by určite neurobil  hanbu žiadnej titulnej fotografii časopisu pre harleyákov alebo rockerov, hoci bol povahy miernej a priateľskej.

Maro Zachar, tento príbeh je o Tebe.

Som si istý že na výsostiach sa máš dobre a pozdravuj ostatných baníkov aj s Hlavným Hutmanom.

Nie je to tak dávno, keď ešte fungoval známy žarnovický Motel  „Partizán“pri hlavných autobusových zastávkach. 

Kým hlavná cesta Pohroním od Nitry smerom na Banskú Bystricu viedla Žarnovicou ,bol Motel obľúbenou „štáciou“  cestovaním unavených pasažierov všetkých diaľkových autobusov.

 Desiatky z nich tu mali aj dlhšiu prestávku a tak sa v Moteli a priľahlej jedálni točili kšefty s občerstvením jedna radosť. 

Jedáleň a Motel samotný bol v časoch ,keď bola hovädzina lacnejšia ako v súčasnosti, vychýrená svojou nezabudnuteľnou sviečkovou na smotane  s knedľou.

 Chýry o kvalite miestnej sviečkovej presahovali  minimálne hranice vtedajšieho Stredoslovenského kraja. 

Dnes diaľnica obchádza malé okresné mestečko oblúkom  a tak už žarnovický Motel nefunguje.  

Náš príbeh sa odohráva v časoch, keď ešte Motel voňal novotou a jeho slávne časy sa ešte len začínali. 

Vtedy pomerne mladý baník z Rozália bane, Marián Zachar, ktorého všetci  kamaráti volali jednoducho Maro, išiel do Žarnovice autobusom čo to pokúpiť do hodrušskej domácnosti. 

Všetko sa mu podarilo zohnať a tak prišiel na autobusovú stanicu hodne v predstihu pred časom odchodu autobusu. Zostávalo ešte minimálne pol hodiny a Maro si od zastávky všimol, že novopostavený Motel Partizán má na vchode nápis OTVORENÉ. 

Povedal si teda, že pojde ochutnať aké majú pivko. Novučké trubky isto ešte nebudú zanesené a už sa tešil, ako si dá jedno pekne penivé chladné pivčisko – až sa mu slinky zbehli.

Vošiel do takmer prázdnej reštaurácie a keď sa dohrnul čašník podávajúc mu jedálny lístok, gestom ho odmietol  a požiadal „Jedno pivo si prosím“ .

 Kelner povýšene nadvihol nos a odmerane predniesol : „ V tomto podniku sa podáva pivo len k jedlu!“  

Maro sa teda okamžite prisposobil a objednáva znova: “ Tak mi teda prineste pivo a jeden rožok.“  

Čašník len ohrnul obočie pod ulízanou ofinou a hovorí:“ Rožok nie je jedlo. Pivo sa podáva len k jedlu!“ 

V kľudnom Marovi sa už trochu pohla žlč ale prehltnúc slinu pokojne skúšal znovu: „Dobre , tak mi prineste prosím polievku, rožok a pivo.“  

Čašník však doležito a naduto zadeklamoval : „Polievka nie je jedlo, pivo je len k jedlu“  

V Marovi to vzkypelo z toľkej nadutosti nad požiadavkami pracujúcich, buchol päsťou veľkou ako kilový sáčok soli po stole až na ňom vázička povyskočila a zvýšeným hlasom hovorí do stíchnutej reštaurácie:

 „A praženica jedlo je?!?“  

Trochu preľaknutý čašnícky frajer  pripustil, že praženica sa kvalifikuje ako jedlo.

 Maro vzápätí predniesol pamätnú objednávku,na ktorú ešte v Moteli dlho spomínali: 

„ Boha vášho! 

Tak si teda prosím praženicu z tridsiatich vajec, k tomu DVA rožky a  jedno PIVO! 

 Ale na tanieriku mi donesiete z tých tridsiatich vajec škrupinky aby som si ich mohol spočítať!!!

A nech je to raz dva na stole, nemám na vás celý deň!!!“  

Keď čašník poplašene odbehol, za chvíľku sa z kuchyne vynoril kuchár a opatrne sa Mara spytoval, či si naozaj ráči priať praženicu z celej jednej papierovej prepravky  vajec.  

Maro sa v duchu usmial ale nemihnúc ani brvou objednávku potvrdil  s tým že je baník po šichte a trochu vyhladol.

 Praženica z tridsiatky vajec sa o nejakú chvíľu servírovala v mise na polievku. 

Škrupiny boli vzorne zoradené  na veľkom tanieri. 

Maro si po krátkej počtárskej kontrole zobral poriadnu lyžicu a kráľovskú porciu praženice s rozvahou spucoval, prihrýzajúc rožky, hoci na neho kuchárky aj ostatní zákazníci po očku pokukovali neveriac, že to zvládne. 

Na záver zaplatil , celé to spláchol ťažko vybojovaným pivom a odkráčal na autobus.

  Odvtedy  Maro s pivom v moteli aj bez jedla nikdy nemal problém. 

Každý kto nemá v hlave pilinu predsa musí uznať, že so stokilovým baníkom ktorý zje tridsiatku vajec na posedenie sa veru neradno zahrávať!

Text copyright Karsten Ivan 13.9. 2012