Ako baníci termosky kupovali

Stalo sa v koncom šesdesiatych rokov dvadsiateho storočia.

Na Rozálku prišli baníci- vrtári z Geologického prieskumu  preskúmať hĺbkové pokračovanie žily Rozália pod štrnástym obzorom.

 Boli to skúsení chlapi, všetkými povrchovými aj banskými vetrami ošľahaní. 

Hlavný inžinier Rozálky povedal, že súdruhovia vrtári doteraz vŕtali v Pezinku antimón, a predtým na Zlatej bani pri Prešove. Dokonca sa povrávalo, že niektorí z nich vŕtali aj v Čechách, nuž ich teda rešpektovali ako svetákov, ktorí rozumejú svojmu fachu, a už dačo preskákali.

Keď im pospúšťali súpravy s čerpadlami a tyčami dole druhou šachtou na štrnásty juh, pridelili k vrtárom vždy aj dvoch domácich hodrušských baníkov, aby im pomohli súpravy postaviť. 

Však domáci robiť  vedia , ukážu chlapcom z prieskumu kde zobrať drevo, kde sa na vodu alebo vzduch pripojiť, kde zobrať hunta na vodu – jednoducho budú im cez šichtu k ruke, a na konci ich vyprevadia až k šachte, aby nedajbože niekde nepoblúdili, a aby sa naučili tunajší fárací systém. Dvojica podzemných úklonných šachiet sa totiž hocikde nevidí.

Dušan a Paľo sa veru celkom potešili, že ich k vrtárom pridelili. 

Nájde sa určite čas aj na cigaretku, posedieť, porozprávať sa trochu o tom čo nového a ako je s baňami inde ako v Hodruši.

Tovarišia doviedli vrtárov na miesto, pozariaďovali čo bolo treba, okolo dopravy a dali sa pod vedením a za spolupráce prieskumákov súpravu skladať. 

Celkom im išla práca od ruky, okolo desiatej vyhlásili prestávku na desiatu. 

Posadali si na „pulce“ (drevené podvaly) povybaľovali z  papiera, čo im maminky do roboty nachystali, povyprávali sa a dali si cigaretku. 

Predák vrtárov sa ich opýtal či by si kávičku nedali? Paľo s Dušanom sa na seba pozreli, a pochybovačne povedali, že by si dali, ale nemajú tuná ani drajfus ani kastrólik na ktorom by si vodu karbidkami zvarili... „

“Neni treba!“ hovorí vrtársky štajger: „Máme so sebou!“ a vytiahol z objemnej tašky –papajky plechový valec. Odšrauboval bakelitový vrchnák – tu je pohárik - vytiahol korkový štupeľ a nalial kávu. 

A čuduj sa svete, bola horúca, len sa z nej tak parilo. 

„Fiha, no takuoto dačo!“krútili hlavami hodrušania ktorí ešte termosku nevideli.

 Však od rannýho fárania sú najmenej štyri hodiny a káva je horúca a voňavá ako keby ju včul uvarili!

 „A že som taký smelý, ako to, že tá káva je ešte horúca?“ opatrne vyzvedal starší Dušan. 

„Nuž chlapi moji, to je termoska, a keď do nej dačo ráno nalejete horúce, tak to bude horúce ešte aj večer – či už káva, čaj alebo hoci aj polievka“ poučil ich štajger- sveták. 

Nedali na sebe znať že o tom nič nevedia, ale káva bola dobrá a príjemne hriala.

Po vyfáraní sa Dušan s Paĺom v autobuse o termoske potichu vyprávali – obom sa im veľmi zapáčila, a tak sa dohovorili, že v piatok po šichte zaskočia do mesta  Žarnovice pozrieť kde by sa tá oná... metroska- či ako sa ten sersám volá – dala kúpiť.

 Potom by tiež zamachrovali na Rozálki s horúcim čajom ako páni. A možno by ich aj manželky doma v Hodruši pochválili ,akých majú šikovných chlapov. Však peniaze z „vernosnýho“ ešte majú....

Ako sa dohovorili, tak aj spravili. 

V piatok naidúci zo šichty si kúpili  lístky až do Žarnovice a vystúpili tam, kde je teraz  Motel, naspäť im išiel autobus až o dve hodiny ako si na tabuli overili. 

Takže majúc čas, zamierili do kabinov na pivko a dáku zápražku, dve –tri rundy.

Po hodinke v povznesenej nálade vyrazili na nákup do predajne Zmiešaného tovaru za Kľakovským potokom.

Tam istuo budú mať tie oné...vertoske, či ako ich to volali. 

A rovno vkročili do obchodu , kde stál usmiaty predavač aj predavačka.

„Dobrý deň, my by sme chceli tie, ....hm ....také dlhé je to, nevieme ako sa to presne volá ale končí to na „osky“!“ 

Predavač sa  pritočil a diskrétne potichu sa uisťuje“ páni si prajú asi „primerosky“ nemýlim sa?“ preto že si bol istý, že chcú jedinú vtedajšiu značku „pánskej ochrany“ pre  plánované rodičovstvo nazývané Primeros.

„Áno tak nejako sa to volalo“ vydýchli uvoľnene baníci. 

„Takže páni chcú potešiť svoje dámy, všakže?“ dôverne sa usmievajúc žmurkol vedúci. 

„Nuž moja Anča sa isto poteší, veď také dačo nikdy nevidela!“ hovorí Dušan a Paľo tiež súhlasne prikyvuje, že aj jeho Jozefka bude spokojná.

„A aké by ste si tie primerosky priali?“chápavo sa stíšeným hlasom pýta vedúci.

„Nuž vedia čo? Mne nak dajú litrovú, aby sa do nej dosť pomestilo!“ potešene hovorí starší Dušan.

 Ale Pavlovi sa objemová miera nepozdávala 

„Nie, nie -to je málo“ namietol „Dajú nám tie primeroske radšej dvojlitrovie, šak my sme v tej vlhkej diere dakedy aj celý deň!!“ 

Podklad príbehu dodal Ivan Lepeň