Kapor v omáčke

UPOZORNENIE:
Čítanie tohto blogového príspevku sa neodporúča ľuďom so slabším žalúdkom a náchylnosťou k nevoľnosti kombinovanou s bohatou predstavivosťou, preto že obsahuje popis udalostí spojených s nechutnosťami.

Na Dolnom banskom závode v Hodruši bola predvianočná oslava.

Bol deň voľna a tak pani z účtárne kúpila na Sandríkoch pri Jednote živého kapríka na Štedrovečerný stol, a len tak v igelitke ho vyniesla na Rudné bane s úmyslom zúčastniť sa predvianočného posedenia. 

Aby sa kapor neudusil, po príchode napustila na umyvárke vodu do umývadla a kapra do nej pustila.

 Ten sa vode evidentne potešil, a veselo kýval plutvami, takže sa mohla venovať tradičnému spoločnému obedu a posedeniu.

Riaditeľ ako vždy povedal pár slov, poďakoval spolupracovníkom za odvedenú prácu, krátko zhodnotil rok a zaželal všetkým radostné Vianoce a šťastný Nový rok.

Potom bola na rade tradičná slížiková kuracia polievka, rezeň so zemiakovým šalátom a zákusky ako vždy.

Samozrejme sa pomedzi to poprekladali nejaké poháriky z prineseného vínka a ostrého, „aby si šnyclík nemysleu, že ho pes zožrau!“ ako sa hovorievalo.

 Bujará oslava pokračovala až do večera, ale naša pani len striedmo popíjala, s tým že sa neskôr vytratí domov.

Samozrejme daktorí si veru riadne uhli, a nohy im „mäkli“ čo sa neobišlo bez spievania a rozprávania príbehov. 

Pokiaľ sa niekto , kto si medzičasom nahonobil riadnu opicu, vypotácal z miestnosti, nezaobišlo sa to bez veselých poznámok na jeho účet, ale tak to už bývalo zvykom.

Naša pani posedela, porozprávala sa, a keď usúdila, že už je čas ísť domov, zdvihla sa a rozlúčila s tými čo ešte ostávali.

Spomenula si na kapra v umývadle , zobrala igelitku že si ho vyzdvihne. Ako zapla svetlo v umyvárni ešte si vo veselej nálade polohlasne povedala „ Tak čo rybička? Ako sa máš?“

No pri pohľade do umývadla ju skoro porazilo.

Kapor miesto vo vode plával v akejsi omáčke z hrášku, zemiakov, slížikov, a kúskov rezňa!! 

Čo  zapríčinilo takú zmenu bolo jasné: 

Nejaká sviňa ožratá sa vyvracala do umývadla, kde si ryba užívala svoje posledné hodiny.

Pri tom pohľade ju však znenazdajky naplo, a veru voľky nevoľky, aj ona kapríkovi „polievku“ zahustila svojím „príspevkom“.  

Keď sa jako-tak pozbierala, potiahla retiazku  na ktorej bol štupeľ sifónu pripevnený, s úmyslom   kapra opláchnuť čerstvou vodou.

 Umývadlo sa veľmi pomaly  vyprázdňovalo, kaprovi sa ubúdajúca hustá voda nepáčila a začal sa metať, pričom rozstrekoval „hustuo“ po celej umývárke.

No hotové božie dopustenia!!!

Naveľa sa jej horko ťažko podarilo kapra so zaťatými zubami, premáhajúc búrku v žalúdku pri tom pohľade prehodiť do vedľajšieho umývadla, kde ho rýchlo opláchla, strčila do igelitky.

 Potom si umyla ruky a chystala sa pratať sa kade ľahšie.

Medzitým voda z umývadla kde predtým kapor vegetil, odtiekla, a na dne sa odhalil predmet  ktorý okrem „hustého“ odtok blokoval.

Zo dna umývadla sa na ňu veselo cerili štátne zuby – klapačky, ktoré tam nedobrovoľne zanechal ten, čo to celé spôsobil .

Tých Vianoc jedol vianočného kapra len jej muž, ona sa ho ani nedotkla.

Ešte dlho ju táto príhoda mátala.

Stačilo povedať „ryba“ a okamžite sa jej zviditeľnil zubatý úsmev z kaše na dne umývadla....

Text je autorským dielom Karstena Ivana z Mája 2013. 

Nemožno ho kopírovať a vydávať za vlastné dielo, 

Uverejniť v tlačených médiách je toto dielo možné len s výslovným súhlasom autora po predchádzajúcom požiadaní. 
Text už bol vydaný v tlačenej forme  v roku 2013

Text copyright:  K.Ivan 2016  

  

Vianočné stromčeky 3

Ďalší pracovník sa tak isto pred vianocami vybral na jedľu. 

Bola zima, tak si ešte pred výpravou glgol ostrého, aj so sebou si zobral ploskačku. 

Ten svoj vyhliadnutý stromček sa mu nejako nedarilo nájsť, ale popri hľadaní natrafil na krásnu súmerne vyrastenú jedličku.

Bola síce trochu väčšia, ale povedal si že si ju doma prispôsobí na veľkosť akú potrebuje.

 Zvyšná čečina bude na prikrytie hrobov na cintoríne a nejaké domáce dekorácie. 

Prihol si z placačky, odpílil ju a po svahu odvliekol do svojej záhrady na kraji lesa. 

Samozrejme počkal na podvečer, aby ho niekto nedajbože z cesty nevidel a nebonzol horárovi.

Doma si znova prihol pálenky a stromček zhodnotil: ejha, riadny kus som doniesol. 

Však tá má najmenej 5 metrov! 

Bude ju treba skrátiť!

Trošku ho už motkalo, ale zašiel do pivnice pre väčšiu pílku. 

No – koľko skrátime? šomral si pre seba a v hustom šere odhadoval veľkosť stromčeka na odpílenie – asi tak.... toľkoto. 

Neuvedomil si, že velenie rozum medzitým odovzdal alkoholu a odhady už má na starosti pálenuo. Po odrezaní si kus, ktorý plánoval vystaviť v obývačke postavil.

 Otca jeho naháňam!!!

 Stromček to bol krásny, hustý, súmerný. 

Lenže postavený siahal tak do výšky pása! 

Taký trošku vyrastenejší bonsaj! 

Dofrasa, tak takéhoto krpca do obývačky postaviť nemože.

 Ten možno dať iba ak na cintorín na rodinný hrob, ako niektorí cez Vianoce svojim zosnulým dávali.

 Jedličky s okypteným vrcholcom však stále zostával riadny kusisko.

 Otrundžená hlava sa rozhodla, že do izby teda pôjde to, čo zostalo. 

Miestnosti sú vysoké tri metre dvadsať cantimetrov, takže s rezervou na stojan môže byť glhý tri metre.

Tentokrát si už zvyšok stromu pomeral, a odspodu odpílil na mieru.

Čul ešte nájsť stojan!

Po nejakej chvíli ho vyštrachal v garáži, primeral, dĺžkovo sedí, akurát kmienik bude treba riadne ostrúhať aby sa do stojana zmestil, lebo je hrubý ako noha.

 Po nejakej hodinke ho však pižlikanie prestalo baviť , preto že strúhanie išlo veľmi ťažko, a rozhodol sa že bude treba iný stojan s väčším priemerom otvoru na nastoknutie stromčeku.

Koleso z banského nakladača, ktoré je v pivnici hádam zo päť rokov bude to pravé! 

Je to riadny kus masívneho kovu s veľkým otvorom v strede – stojan na veľký stromček ako vyšitý!

Každý baník sa pri „premiestnení“ niečoho z bane poteší trikrát: prvý krát keď to na šachte pajzne a schová, druhý krát keď to donesie z bane domov, a tretíkrát keď zistí na čo sa to dá použiť.

Vyvliekol „goleso“ z pivnice, primeral otvor osky – pasuje!

 Už to len celé nainštalovať.

Dvadsaťkilový kus odliatej ocele teperil do domu, už bol pred obývačkou, keď sa mu zrazu koleso vyšmyklo zo skrehnutých dlaní a trééésk na kachličky v chodbe. 

Keramické črepy z kachličiek sa len tak rozfrkli dookola!

 No do riti!!

Čo už teraz, už sa stalo... dotrepal „stojan“ na miesto určenia, potom osadil stromček siahajúci podlahy až po strop.

Bez vrcholca, ktorý sa odpílený váľal za domom, sa stromček do obývačky zmestil tak akurátne – od stropu až po podlahu.

Keď prišiel domov dospelý syn, najprv krútil hlavou nad roztrepanými kachličkami v chodbe, potom trochu aj nad stromčekom.

Keď sa ho otec, hrdý na svoju vynaliezavosť, spýtal čo na to hovorí, opýtal sa najprv kde má ten stromček vrcholec.

Keď tato na miesto odpovede naliehal, aby povedal, ako sa mu páči, odpovedal:

„Nuš, nie je to zlý stromček, hustý, voňavý! 

Ale treba povedať, že jedličkový„medzikus“ sme ešte doma doteraz nikdy nemali! “

Samozrejme , po Vianociach sa tatko v robote pochválil akú mal doma štrapáciu s „medzikusovým“ vianočným stromčekom a baníci sa ešte niekoľko rokov pýtali pred každými sviatkami, či chystá normálny stromček, alebo dá prednosť „medzikusu“.

Text je autorským dielom Karstena Ivana z Mája 2013. 

Nemožno ho kopírovať a vydávať za vlastné dielo, 

Uverejniť v tlačených médiách je toto dielo možné len s výslovným súhlasom autora po predchádzajúcom požiadaní. 
Text už bol vydaný v tlačenej forme  v roku 2013

Text copyright:  K.Ivan 2016  

    

Vianočné stromčeky 2

Pred nie veľmi dávnou dobou sa zásadne zmenil postup získavania vianočných stromčekov.

Dnes má veľa ľudí celkom pekné umelé stromčeky , ktoré pred Vianocami vytiahnu z pivnice, po Vianociach zase  odstroja ,zbalia do krabice alebo plastového vreca, a uložia na ďalší rok.

Kto dnes chce živý stromček, ide pred nákupné stredisko, vyberie si vzrast, druh, dokonca niekedy aj farbu vianočného stromčeka, na mieste mu pristrúhnu strojom kmeň do stojana a celý ho navlečú do prepravného obalu – sieťky-  na pohodlné prenášanie.

Keď ste však pred dvadsiatimi rokmi bývali v dedine ako Hodruša-Hámre alebo Kopanice, mali ste len dve možnosti.

• Buď si stromček pôjdete kúpiť na lesný závod do Žarnovice kde bývali len smriečky alebo borovice, prípadne si vybavíte papier u miestneho horára a jeden si z dohodnutého určeného miesta hory na základe povolenky donesiete.
• Alebo tu bola druhá, pre niektorých lákavá možnosť získania pekného stromčeka, napríklad bielej jedličky ktorá sa oficiálne nepredávala. Mám na mysli získať bez papierov a vybavovania, ešte k tomu aj s pikantnou príchuťou zakázaného ovocia: - jednoducho si ho ísť ukradnúť do hory, ktoré doliny a dediny našej obce všade obklopujú.

 To druhé bola výzva, ku ktorej sa mnohé hlavy rodín postavili čelom ako chlapi.

Nebolo to však celkom také jednoduché ako by si nejaký mešťan mohol predstavovať.

 Šlohnutie stromčeka z hory je proces, ktorý musíte naplánovať a plán dodržiavať, ak to má vyjsť podľa predstáv.

 Najprv ste si v  jeseni museli prejsť vhodné porasty jedlín, smrečín alebo borovíc a vyselektovať nenápadne vhodných kandidátov na vianočný stromec.

Potom určiť jedného alebo dvoch finálnych kandidátov (pre prípad, že by Vás niekto predbehol), a dobre si zapamätať miesto, kde sa nachádzajú. Tak dobre, aby ste na to miesto bol schopný prísť aj v šere skorého večera.

Pritom bolo treba vziať do úvahy, že po opadaní listov alebo napadaní snehu sa terén naoko dosť zmení.

Potom už  bolo potrebné len počkať na predvianočný čas, naostriť pílku a v šere vyraziť na ilegálny výrub.

Aj tak to však nemuselo znamenať, že ho domov naozaj donesiete.

Dvojica kamarátov sa dohodla, že pôjdu spoločne na stromčeky, preto že treba ísť za šera, aby ich nikto nevidel.

Keby si jeden z nich na snehu členok vyvrtol alebo nedajbože niečo iné sa stalo, druhý mu pomôže.

Pred Vianocami sa vybrali na miesto kde rástli ihličnany, ktoré si vopred vyhliadli na boku hlavnej doliny. 

Bolo tam strmo, situáciu ešte zhoršilo množstvo snehu z predchádzajúcich dní, ktorý sa teraz,  po oteplení, prudko topil. 

Všade vlhko, mokro, studená čľapkanica.

 Kým sa hore k jedľovej mladine dostali, boli mokrí ako myši. Z obavy, aby pri nesení stromčekov niektorý z dvojice cestou nepolámali, vymysleli si, že ich oba zviažu spolu a spolu aj ponesú. Jeden vpredu, druhý vzadu.

 Keď sa jeden šmykne, druhý jedličky zadrží.

Zostup po prudkom svahu s ťažkým snehom za rýchlo padajúcej tmy bol náročný, veru neraz noha podkĺzla a jeden alebo druhý z nosičov sa zvalil do mokrého snehu.

Nápad so spoločným postupom a zviazaním stromčekov sa ukázal ako dobrý, napriek pádom raz jedného, raz druhého stromčekom nič nebolo.

Horko ťažko zostúpili na dno doliny k potoku.

Mali už naozaj dosť, boli uťahaní ako mačence.

Potok bol z rýchleho topenia masy snehu rozvodnený, kalná voda temne hučala v koryte. O prebrodení  nemohlo byť ani reči, a najbližší mostík bol hádam dvesto metrov po prúde, až u krčmy pri Rudných baniach. 

Niesť stromčeky ešte dvesto metrov v tmavom šere namáchanými húštinami popri potoku obaja nemali ani najmenšiu chuť.

Dozrel čas na nejaký nápad a keďže niekedy od myšlienky k činu nie je príliš ďaleko, dohodli sa, že jeden z nich počká na mieste, a druhý obehne úsek potoka cez mostík poniže. Potom si stromčeky ponad potok  pohodlne prehodia.

    Ten čo čakal pri stromčekoch na jednom brehu sotva vyfajčil cigaretku, keď mu kamarát z tmy  na druhom brehu zahlásil, že je na mieste. Aj baterkou, ktorú si požičal cestou v krčme u Mladoňov, posvietil.

Ten so stromčekami prišiel až ku kraju vody, mocne sa rozpriahol..... noha sa mu pošmykla a „húúšš“ zviazané jedličky tresli doprostred speneného prúdu!

 Kalná voda ich okamžite lačne zlizla a začala rýchlo odnášať po prúde. 

Chvíľu ešte obaja stromčekári skúsili pobehnúť popri potoku v nádeji, že sa niekde zachytia. 

Krovie popri potoku a fakt, že voda tiekla oveľa rýchlejšie ako stíhali oni po brehu bežať, ich čoskoro zastavili.

   

A bolo po stromčekoch.

Text je autorským dielom Karstena Ivana z Mája 2013. 

Nemožno ho kopírovať a vydávať za vlastné dielo, 

Uverejniť v tlačených médiách je toto dielo možné len s výslovným súhlasom autora po predchádzajúcom požiadaní. 
Text už bol zverejnený v tlačovej forme

Text copyright:  K.Ivan 2016  

Vianočné stromčeky 1

Pred nie veľmi dávnou dobou sa zásadne zmenil postup získavania vianočných stromčekov.

Dnes má veľa ľudí celkom pekné umelé stromčeky , ktoré pred Vianocami vytiahnu z pivnice, po Vianociach zase  odstroja ,zbalia do krabice alebo plastového vreca, a uložia na ďalší rok.

Kto dnes chce živý stromček, ide pred nákupné stredisko, vyberie si vzrast, druh, dokonca niekedy aj farbu vianočného stromčeka, na mieste mu pristrúhnu strojom kmeň do stojana a celý ho navlečú do prepravného obalu – sieťky-  na pohodlné prenášanie.

Keď ste však pred dvadsiatimi rokmi bývali v dedine ako Hodruša-Hámre alebo Kopanice, mali ste len dve možnosti.

• Buď si stromček pôjdete kúpiť na lesný závod do Žarnovice kde bývali len smriečky alebo borovice, prípadne si vybavíte papier u miestneho horára a jeden si z dohodnutého určeného miesta hory na základe povolenky donesiete.
• Alebo tu bola druhá, pre niektorých lákavá možnosť získania pekného stromčeka, napríklad bielej jedličky ktorá sa oficiálne nepredávala. Mám na mysli získať bez papierov a vybavovania, ešte k tomu aj s pikantnou príchuťou zakázaného ovocia: - jednoducho si ho ísť ukradnúť do hory, ktoré doliny a dediny našej obce všade obklopujú.

Jeden z baníkov Rozália bane bol z tých uvedomelejších, a stromček si išiel kúpiť do Žarnovice, na Štátne lesy.  

Vybraný kus si  oviazal dookola a posťahoval z domu prineseným špagátom, aby sa mu lepšie niesol, nastúpil do autobusu smer Banská Hodruša, zaplatil za seba aj stromček a už sa tešil, ako ho manželka pochváli akého má šikovného chlapa.

Lenže čert nespí a ten jeho bdelý diablik mu našepkal, aby sa po úspešnej misii zastavil ešte na jedno-dve poldeci v Espresse na Kyslej.

Tak vystúpil aj so stromčekom o jednu zastávku skôr, stromec oprel o výlohu  aby na neho videl, a vstúpil do podniku. 

V espresse bolo teplo, útulne, a boli tam už kamaráti z bane. 

Porozprávalo sa a popilo, z jedného poldeci boli najprv tri, potom šesť a ďalej sa už prestalo počítať.

Spočiatku ešte sem tam hodil okom či tam stromček je, ale s pribúdajúcimi pohárikmi už kontroloval čoraz menej, a aj vonku sa medzitým zotmelo.

Zatmenie však postihlo aj myseľ nášho baníka, a nebolo to spôsobené pohybom nebeských telies, ale pohybom alkoholu v krvi.

 Ako sa dostal domov nevie, 

Jednoducho sa ráno zobudil vo svojej spálni s treštiacou hlavou, jazykom suchým a opuchnutým. Manželka s ním nechcela prehovoriť ani slovo, ale jej zamračené pohľady boli viac ako výrečné.

Chvíľu po prebudení mu v hlave zacvaklo: Stromček!!

Doniesol som domov stromček??

Rýchlo skontrolovať byt..do čerta!

Asi nedoniesol!

Bez slova sa poobliekal a utekal sa pozrieť k Espressu, či tam náhodou ešte nie je opretý.

 Nebol.

Tak rýchlo naspäť do Žarnovice kúpiť druhý stromček.

Mali už žiaľ len také zvyšné „metly“, lebo to najlepšie si už zákazníci povyberali včera,  ale lepšia stromčeková metla, ako vôbec nič.

Keď manželka po nejakej dobe na Štedrý večer  konečne prehovorila, nechválila ho.

 Ktovie prečo.

Text je autorským dielom Karstena Ivana z Mája 2013. 

Nemožno ho kopírovať a vydávať za vlastné dielo, 

Uverejniť v tlačených médiách je toto dielo možné len s výslovným súhlasom autora po predchádzajúcom požiadaní. 
Text v inej forme už bol zverejnený v tlačovej podobe v knižke z roku 2013

Text copyright:  K.Ivan 2016  

O gurážnej baníčke

Občas sa v bani vyskytnú aj baníčky. 

Je to síce pomerne vzácny úkaz, ale výnimky potvrdzujú pravidlo, že baňa väčšinou patrí chlapom. Povedzme si otvorene , bane nie sú stvorené pre ženy – prevládajú tam ťažké klimatické podmienky, človek sa ľahko zababre, a hlavne je tu ťažká práca, ktorá v zmysle bezpečnostných predpisov ani nie je pre ženy prípustná – napríklad čo sa týka foršriftov na zdvíhanie bremien a podobne.

Za dôb socializmu sa spočiatku baníčky  vyskytovali – ale treba povedať, že väčšinou v profesiách ktoré nevyžadovali ťažkú fyzickú prácu – napríklad ako banské elektrikárky. 

To bolo v časoch, keď si budovatelia komunizmu potrebovali dokázať že emancipáciu zvládajú lepšie ako západní imperialisti.

Zo starších správ vieme, že ženy fungovali na niektorých baniach ako geologičky, niekde dokonca mali nejakú dobu aj štajgerky. Bežnejšie bývali čerpadlárky, kompresoristky.

 Nie že by som vás, milé čitateľky, nejako podceňoval , to nie! 

Viem o mnohých špičkových odborníčkach na baníctvo, geológiu, dokonca som slýchal aj vynikajúcich strojárkach. 

Pracovať v bani deň čo deň s mužskými kolegami však nie je med lízať. Asi nie je príjemné počúvať drsné vtipy a poznámky chlapíkov, ktorí si potrebujú v kolektíve niečo dokazovať, prípadne si liečiť svoje komplexy, znášať hladné pohľady či krivé úškrny.

S chlapmi treba zaobchádzať ako s chlapmi – na hrubé vrece treba niekedy bleskovo našiť hrubú záplatu, na obhrublosť zareagovať rovnakým tónom, Niekedy stačí jednať priamo, rovno, férovo, ale vyskytnú sa v baníckom živote aj také situácie, kedy treba prípadne vedieť poposielať kolegov do kadejakých telesných otvorov. 

Nie že by to mnoho žien nevedelo – každý poznáme takú, ktorá má jazyk ako lemeš, a vie ním sekať.  Na dlhoročné štajgrovanie by ste však, milé dámy, museli byť riadne erdekbaby.

Odolné panie, s oceľovým pohľadom, ktoré nič neprekvapí ,s jazykom ako meč a slovníkom otrlej kuchárky s dvadsaťročnou praxou na pirátskej lodi, sa niekedy na baniach vyskytujú. 

Napríklad ako upratovačky šatní a sprchární, občas sa nájdu aj v práčovniach.

Preto je výskyt žien priamo v v baniach pomerne vzácny. 

Má to však aj pozitívne vplyvy, preto že k vzácnym ženským návštevám sa tvrdí chlapi väčšinou správajú mäkšie a úctivejšie, ako by sa čakalo. 

Zrazu idú podávať pomocnú ruku galantne aj chlapi, ktorí normálne kľajú ako pohoniči, a na prekvapenie sa v prítomnosti ženy v bani vyjadrujú kulantne a zdvorilo.

 

Dnes sú ženy v bani len vo forme návštev – exkurzii. Občas sa sem- tam sa na exkurzii vyskytne mladá dáma, na pohľad krehotinka, z ktorej sa vykľuje ženský ekvivalent banského Terminátora. 

O jednej mladej terminátorke je tento príbeh.

Vedúcemu úseku v bani jedného dňa  oznámili, že zajtra berie do bane na exkurziu študentku záverečného ročníka baníckej fakulty. V bani už bola, povedali.

No nič , hádam sa bude vedieť aspoň po bani pohybovať a snáď si hnáty nepoláme.

Ráno do kancelárie napochodovalo celkom pekné dievča, športového vzrastu, také akurát dobre stavané. 

Predstavila sa ako praktikantka z vysokej školy.  

Prehodil s ňou pár slov , zistil, že už bola v nejakých tých baniach, a tak mu odľahlo. 

Zaviedol ju do maličkej hosťovskej šatne vedľa chlapskej sprchárne, kázal jej obliecť sa do fáračiek, že na ňu počká potom pred šatňou. 

Samozrejme, praktikantka sa nezdržala, a bleskovým pohľadom si sprcháreň pre chlapov prehliadla.

Za nejakých desať minút vyšla z hosťovskej šatne, napodiv správne poobliekaná, nezabudla ani na dva opasky , prilbu a rukavice vo vrecku. 

Hm, vidno, že už naozaj niekedy bola v bani, vydýchol si.

 Aspoň s ňou nebudú starosti. 

Pri šachte jej vysvetlil parametre tejto bane, a keď na nej nezbadal ani nepatrné známky strachu pri nastupovaní do klietky, ani pri spúšťaní do šachty, celkom sa uvoľnil.

 V hĺbke vystúpili na obzore a vybrali sa na jedno odľahlé pracovisko, ktoré v ten deň vybral na kontrolu.

"Budete robiť to čo ja!" Zopakoval kráčajúc cestou niekoľkokrát základnú inštrukciu pre všetky exkurzie, a ona prisvedčila. 

"Banské predpisy poznáte?" –opýtal sa. 

"Áno, mám z nich skúšku", odpovedala budúca banská inžinierka. 

To je fajn, povedal si vedúci. 

Cestou kráčajúc po chodbe vysvetlil  technológie razenia, dopravy, vystužovanie tejto bane. Spolufárajúca sa len sem tam niečo opýtala, z poznámok aj otázok videl že to nie je nejaké vyhúkané banské teliatko.  

Ako prechádzali do vzdialenejšej časti bane, bolo stále horúcejšie a vlhšie. 

Po baníckom zvyku na vhodných miestach vedúci na chvíľu zastavil, zavesil na hajcman najprv teplý kabát, potom fáračkovú bundu.

Baníčka tiež.

Tesne pred pracoviskom, kam svoju zverenkyňu viedol, sa ešte raz zastavil a vyzliekol aj košeľu. Vlastne sa ani neobzrel , čo robí slečna, a pokračoval na štros. 

Počul ju že kráča za ním.

Keď prišli  na čelbu, zistil, že chlapi čumia ako puci. 

Robota zastala, a niektorým z osádky aj vercajg vypadol z rúk, huby otvorené…

Zdar Boh! Pozdravil a hneď sa spýtal

 „No čo je , čo na mňa tak kukáte?!? Nemáte nič lepšie na práci?!“

Potom si všimol, že necivia na neho, ale niekam za neho… Zvrtol sa a …“No do prkvančíc!!!“  

Za ním stála zverená slečna, ktorá bola, rovnako ako on- do pol pása vyzlečená.

„A ty čo tu stváraš?“ zabudol aj na vykanie pri tom pohľade. 

„No čo, hovorili ste, že mám robiť to čo vy, nie?“ gurážne odvetila študentka. Ej veru nemá sa za čo hanbiť, pekná, je peknučká…preblesklo mu hlavou.

„Jano, davaj dole košeľu“ zavelil predákovi. 

Keď ju foršíber neochotne vyzliekol, podal ju študentke: „Slečna zahaľte sa prosím Vás, chodte si obliecť tú svoju, a túto doneste naspäť, lebo takto by sme dneska cyklus neurobili, keď nám tu budete osádku rozptyľovať“

Slečna na veľkú ľútosť chlapov počúvla a za chvíľku sa vrátila už vo svojej košeli. 

Vedúci pokračoval, ako keby nič, ale chlapi sa už na slečnu stále usmievali, a otáčali sa za ňou. Výklad úplne stratil svoju odbornú vážnosť.

Vedúci z udalosti nerobil nijaké scény, len si povedal, že takú smelkyňu ešte v bani nemal.

 Bolo jasné, že chlapi budú na túto tému ešte dlho vtipkovať, a bude dlho od nich dostávať otázky typu „ A kde máš tú exkurziu?“ „Nemáš jej číslo? „ a podobne.

 Čo už… ale pekná bola, koťuha…fajnová! Nedal by som si rukáv odtrhnúť...

Po vyfáraní ju zaviedol na hosťovskú šatňu, že ju potom počká vonku, pred budovou.

To však ešte nebolo všetko.

Hosťovská šatňa bola stavaná na chlapov.

 Tým nevadí, keď je sprcha s chýbajúcou ružicou, keď nie je kam  zavesiť uterák.

 Nemusí byť ani nejako extra vyglančená. 

Ak mám byť objektivny, o tejto sprche sa veru nedalo povedať že by vôbec nejako bola niekedy vyglančená posledné mesiace.

Gurážna slečna s terminátorskými ohľadmi sa rozhodla, že tak tuto teda nie, tu sa sprchovať nebude… 

Ale tie chlapské sprchy neboli až také najhoršie! 

Dozrelo v nej rozhodnutie - , zhodila spodnú časť bielizne, uterák prehodila cez plece, do jednej ruky mydlo, do druhej šampón.

 Vykukla či po chodbe nikto nejde, a ako myška cez dvere chytro vbehla do chlapskej sprchárne.

Lenže gurážna myška vrazila do miestnosti plnej kocúrov.

Chlapi už boli nahí rozostavení pod sprchami a čakali, kedy kúpeĺník pustí vodu.  

Keď vbehla do ich sprchárne, všetky zraky sa upreli na slečnu v Evinom rúchu.

Zaváhala len pár milisekund, s kamennou tvárou pokračovala k vešiaku, zavesila si uterák a nastúpila pod najbližšiu voľnú ružicu. 

Oči ju sledovali ako jahniatko vo vlčom výbehu. 

Atmosféra bola ako v kovbojke pred rozuzlením.

Ticho. 

Len tu a tam kvapla voda z ružice.

Niekto musel povedať nejaké slovo.

Povedala ho slečna, podobne ako vedúci pred pár hodinami v bani: „No čo je?? Čo ste ešte nevideli holú babu?!?“

Slová zazvonili vo vykachličkovanej hale ako keď padne na zem bórer.

Našťastie v tom okamihu kúpeľník pustil vodu.

Slečna sa nenútene namydlila, a sprchovala.

 Niektorí chlapi sa pre istotu presunuli do vedľajšej sprchárne, aby ich neprezradili neovládateľné reakcie tela, iní sa chovali ako keby nič. 

Niektorí na ňu pokukovali, usmievali sa.

Keď vychádzala osprchovaná von, naklonil sa k nej jeden starší baník a odpovedal na jej  nezodpovedanú otázku:

„Videli sme už holú babu, milá slečna,  videli! Ale TU ešte veru nie!!“   

Či už mi veríte, alebo nie, tento príbeh sa naozaj stal.

 Na bani sa o ňom ešte dlho hovorilo.

Nie je každá slečna ako z porcelánu. 

Baníčky už tobôž nemôžu byť krehotinky.  

Ilustračné foto: Ted Wathen

Text je autorským dielom Karstena Ivana z Júna 2016. 

Nemožno ho kopírovať a vydávať za vlastné dielo, 

Uverejniť v tlačených médiách je toto dielo možné len s výslovným súhlasom autora po predchádzajúcom požiadaní. 

Text copyright:  K.Ivan 2016  

Platinová horúčka v Hodruši

Začiatkom 90 tych rokov nastali v Hodrušskom baníctve ťažké časy.

Jedinou fungujúcou baňou v doline zostala Rozálka, a na dobývanie v tejto bani sa na podniku v Rudných Baniach Banská Bystrica pozerali ako na nejaké choré zvieratko, ktoré prišlo z lesa. Na Rozálku sa zazeralo so zmesou ľútosti a opovrhnutia, s myšlienkou, či by nebolo lepšie ju dať utratiť.

Po pravde musím povedať, že aj spoza kopca, z „Matky banských miest“ sa už nejakú tú desiatku rokov pohliadalo na Hodrušské baníctvo ako na niečo trpené, nechcené, ale občas užitočné. Užitočnou sa Rozália stávala najmä keď bolo treba splniť plán v ťažbe medeného chalkopyritového koncentrátu. Síce ho nebolo ktovie koľko, ale postačilo.

Hodrušská úpravňa dole na hranici Hodruše a Hámrov nebola veľmi stará, dá sa povedať, že bola vcelku moderná. Tamojší technici dokonca zvládali vyrábať z hodrušskej polymetalickej rudy takzvaný delený koncentrát: polymetalickú zmiešanú rudu dokázali vo flotačnej úpravni rozdeliť na rozdielne koncentráty. A tak sa v Hodrušskej pomerne malej úpravni vyrábali z jednej rudy tri koncentráty: olovený, zinkový a medený. 

To nedokázali robiť ani v hrdej veľkej úpravni pri Novej šachte , ani na mnohých iných úpravniach vo vtedajšom Československu, hoci v hlbšej minulosti dokázali deliť koncentrát napríklad vo flotačnej úpravni při šachte Franc.

Tieto tri rudy sú totiž zložené z minerálov s veľmi podobnými vlastnosťami a tak majú tendenciu miešať sa. Jemnými zmenami nastavenia pridávaných aktivátorov, depresorov, zberačov a plničov sa však v Hodrušskej úpravni oddeľovať tieto minerály darilo.

Len čo udalosti Novembrovej Nežnej revolúcie 89 ako-tak utíchli a politická situácia sa utriasla, začalo byť jasné, že budúcnosť bane a úpravne je nejasná. Na Rozálke ešte zostávali nejaké tie zásoby medenej rudy pripravené, a tak sa popri doťažovaní pár blokov zásob na Rozálke  dole na riaditeľstve hľadal nejaký náhradný banícky program.

Pre úpravňu nebolo na nepretržitú prevádzku úpravne dosť rudy, a tak sa prešlo na kampaňovité spracovávanie rudy. To znamená, že vyťažená ruda sa skladovala  na halde, a až keď sa jej nazhromaždilo dostatočné množstvo, spustila sa úpravňa, aby ju v jednom ťahu za pár týždňov spracovali.  

Rudné Bane sa medzičasom začali zbavovať nepotrebného majetku – predovšetkým začali predávať technológie úpravní na skomierajúcich baniach. Tak boli rozobraté a odpredané či zošrotované úpravne v mnohých slávnych revíroch: Španej Doline, Pezinku, Slovinkách, Rožňave a ešte mnohých iných.  

Tá štiavnická posledná úpravňa sa dokonca utopila spolu s loďou v oceáne pri jej preprave do zámoria.

Lenže úpravňa rudy, ktorá nepracuje, alebo pracuje v obmedzenom režime, vyrába stratu a treba jej preto tiež hľadať nejakú robotu. Keď sa úpravne stali na Slovensku úzkoprofilovými prevádzkami, nejaká tá robota sa pre hodrušskú občas vyskytla.

Keďže obdobie zatvárania baní je časom na pokusy o záchranu a hľadanie iných programov prakticky všade, sem tam prišli do Hodrušskej úpravne zákazníci so žiadosťou o prevádzkové pokusy na spracovanie rúd aj nerúd flotáciou.

 Keď sa totiž nejaká nerastná surovina vyskúma v nejakom ústave v malom merítku, je čas vyskúšať jej úpravu v nejakej riadnej úpravni.

Preto že úpravňa v Hodruši bola ako jedna z mála zosaávajúcich  kompletná, prevádzky schopná, a začiatkom 90-tych rokov viac stála ako bežala, začali sa na nej skúšať úpravy rôznych minerálnych materiálov. Raz doviezli pár tatroviek medenej rudy z jedného slovenského ložiska, inokedy úpravňa spracovala pár desiatok tatroviek železnej rudy z Vyhní.

Jedného dňa doviezli po predchádzajúcej dohode niekoľko desiatok ton vybúranej výmurovky taviacich pecí z ktorejsi sklárne. Bolo dohodnuté, že sa vyskúša, či sa nedá zo žiaruvzdornej výmurovky získať flotáciou nejaký objem platiny, ktorá do nej preniká počas rokov opakovaných tavieb skla. 

To bola takpovediac „výzva“, preto že s flotáciou platinonosnej suroviny sa úpravárenský odborník v strednej európe stretne možno tak jeden krát za život. A tak sa žiaruvzdorná výmurovka po dohode v hodrušskej úpravni podrvila, zomlela a prehnala flotáciou. 

Presné parametre  získaného koncentrátu ani jeho množstvo nepoznám, a neviem koľko sa vlastne tých platinových kovov podarilo získať do koncentrátu.  Isté je len to, že ani zďaleka nie všetky platinoidy sa dostali do finálneho produktu.

V podstate sa pokus nepodaril, ale nebola to vina úpravne ani jej osadenstva. Úpravňa totiž to nebola nastavená technologicky na zadržiavanie gravitačných koncentrátov, a s únikmi sa muselo rátať.

Po pokuse s výmurovkou sa znovu spracovala medená ruda nahromadená z domácej bane. 

Zanedlho na to sa v období nečinnosti vyskúšala flotačná úprava várky tetraedritovej rudy zo Striebornej žily bane Mária pri Rožňave. 

Táto ruda obsahuje množstvo kadejakých zaujímavých kovových prímesí: antimón, meď, železo, ale najmä striebro. K tomu nejaké tie zriedkavejšie kovy.

Získaný koncentrát si spoločnosť, ktorá rudu dala z Rožňavy priviezť, samozrejme odviezla na analýzy.

Po spracovaní tetraedritu sa úpravňa prepláchla vodou a pripravila znovu na spracovanie domácej  medenej rudy. 

O pár týždňov sa podnikatelia z bane Mária v Rožňave ozvali znovu, a s nadšením si chceli dohodnúť spracovanie ďalšej dávky rudy, preto že analýzy koncentrátu ukázali, že okrem striebra koncentrát obsahuje síce malé, ale významné množstvo platiny!

 Bolo že to radosti! Taký tetraedrit nemá nikto v Európe! Už len nájsť v Striebornej žile miesta, kde sú obsahy platiny najvyššie, a Slovensko bude ťažiť tento vzácny kov v bani Mária, meď a striebro ako bonus k tomu.

Sprcha nadšenia bola síce krátka, ale zato výdatne studená...

Hodrušanom bolo jasné, čo sa stalo. 
Tetraedritová ruda rozomletá na rmut rozbúrila a vymietla zákutíčka, v ktorých sa v potrubiach, nádržiach a flotačných celách ukrývali drobné čiastočky platiny z predchádzajúcich skúšok flotácie výmurovky sklárskych pecí, a tieto kúsočky spôsobili, že v analýzach vyskočili obsahy platiny.

Všetky uzlové body, úpravne sa teda museli rozobrať a dôkladne povyplachovať vodou aby sa všetka platina usadená v úpravni vymyla.

Na platinový „incident“ sa už po nejakej dobe skoro zabudlo.

Ale pomyselné vody rudných výskumov sa chystal rozvíriť ešte vedecký výskum na zlato.

O nejaký ten rok-dva požiadal známy slovenský rudný výskumník a prospektor (ktorého tu pochopiteľne nebudem menovať) o povolenie odobrať na miestnom odkalisku vzorky na výskum. Čo chcel skúmať , o to sa domáci baníci a úpravári nestarali a povolenie dostal, preto že to je najznámejší odborník na zlato. V tom čase sa už začala v úpravni spracovávať domáca zlatá ruda  Nebol dôvod odoprieť mu odber vzoriek.

Po nejakej dobe v uznávanom slovenskom geologickom časopise vyšiel článok o výskytoch zlata v odpadnom piesku odkaliska. 

Článok popisoval čiastočky zlata, ktoré v procese úpravy „ušli“.

Posledná tretina článku však bola venovaná "nečakanému objavu": v jalovine odkaliska sa vyskytuje PLATINA!  

Vedec síce jednou-dvomi vetami uviedol, že úplne nemožno vylúčiť cudzí pôvod vzácneho kovu, ale viac menej sa prikláňal k názoru, že zlatá ruda v úpravni obsahuje okrem zlata aj platinu, ktorá sa mohla ukrývať v sfalerite – zinkovej rude ktorá je prímesou v rúbanine z hodrušských žíl. Sfalerit občas na niektorých ložiskách v svete takéto „zbojníctva“ robí, a nesie so sebou nečakané zaujímavé prímesi.

To je ona. Platina z Hodrušského odkaliska povyberaná z gravitačného koncentrátu. Foto J.Bezák. Foto z knihy: Bakoš-Chovan a kolektív: Zlato na Slovensku vydal Slovenský skauting 2004. Najväčšie hrdzavé hrudky majú 2 milimetre

Nuž, tak sa muselo nadšenie z „nového objavu“ chladiť studenou realitou druhý krát. 

Článok už bol vytlačený a rozdistribuovaný na vedecké ústavy a medzi odbornú verejnosť, už sa s tým nedalo nič robiť.

A tak sa dvojitá platinová horúčka v Hodruši skončila po krátkych dvoch vzopätiach nadšenia.

Možno ešte treba dodať, ako sa platina dostáva do výmurovky sklárskych taviacich pecí.

Platinou sa v modernom sklárskom priemysle poťahujú kovové miešadlá žeravej skloviny a iné kovové vnútorné časti sklárskych pecí. Hlavne pre vysokú odolnosť platiny voči vysokým teplotám (Pt má veľmi vysokú teplotu tavenia) a tiež jej odolnosti voči žieravosti roztavenej skloviny. Žeravá sklovina sa v niektorých sklárňach ešte pretláča cez platinové trubky aby sa vyčírila a tak sa časť platiny z povlakov na špeciálnych oceliach a titáne premiestňuje časom cez sklovinu do výmurovky  pece. Keď sa žiaruvzdorná výmurovka po čase musí vybúrať a nahradiť novou, stará výmurovka je už pri búraní platinonosná.  

No a čo na záver podivuhodného príbehu? 
Legenda hovorí, že práca dnes už nebohého známeho výskumníka špecialistu na vzácne kovy dodnes koluje po internete. 
Skutočnosť je taká, že naozaj visí na webe dodnes, a občas pomýli mladých nadšencov. 
Z pochopiteľných dôvodov nebudeme dávať link, ale kto chce, nájde si ju cez bežné vyhľadávače, stačí vložiť správne kľúčové slová 

Karsten Ivan, Marec 2016