Banícke znamenia

Znamenia

Bolo to koncom 50 rokov 20 storočia.

Ilustračné foto ­copyright Krtek

Partia baníkov z Geoprieskumu Nová Baňa zmáhala  prastarú dedičnú štolňu  na dne odľahlej dolinky niečo vyše dvadiatich kilometrov od podniku  

.

Po druhej svetovej vojne časom nastúpila vojna studená , v krajinách čerstvo budovaného socializmu nastal hlad po surovinách. Zlato ako buržoázny prežitok a symbol kapitalizmu bolo režimom a papalášikmi navonok ako že opovrhované , ale na predaj do zahraničia  za tvrdú menu bolo stále zaujímavé.

Preto boli nanovo preverované staré ložiská drahých kovov modernejšími vrtnými metódami, či náhodou starí baníci niečo zo zásob náhodou nezabudli alebo nemohli vyťažiť.

Na vŕtanie z bane sú staré dedičné odvodňovacie štolne ako stvorené – sú väčšinou rovné, väčšieho profilu, a tak sa nimi dá dopraviť do podzemia  menšia vrtná súprava.

Lenže staré dedičné štolne mávajú občas nástrahy, kvoli ktorým ich vyčistenie a zabezpečenie nazývané „zmáhanie“ robievajú partie veľmi skúsených dlhoročných baníkov.  Pri zmáhaní  može dojsť k závalom, prievalom vod zo starých dobývok, aj prienikom dusivých alebo jedovatých plynov z napojených baní.

Odvodňovacie štolne ponechané pred storočiami svojmu osudu bývajú až pod vrch klenby vyplnené červeným lepkavým bahnom – zmesou okru s vodou.  Oker sa rok po roku celé veky zráža z na železo bohatých banských vôd až nakoniec štôlňu takmer úplne uzavrie.

Čistenie okrom vyplnenej štôlne je špinavá práca. Niet vyhnutia, pri každej šichte vychádzal predák s pomocníkom z štôlne  zafúľaný až po uši ako divé svine po bahennom kúpeli. Aj podobne mokrí.

Od ústia štôlne  bolo treba prejsť ešte pár stovák metrov  k maringotke, kde sa mohli konečne vyzliecť, umyť a prezliecť do čistého. V lete to ešte šlo – človek sa mohol pooplachovať v potoku, ale v zime, kedy sa odohral náš príbeh to bolo ťažšie.

Pri zmáhaní sa pracovalo na dve zmeny – rannú a poobednú . Dvojčlenné partie pri striedaní  menili pri ústí bane – povedali si čo-to o stave pracoviska, ako to vyzerá s ďalším postupom. Prehodili pár slov, vyfajčili po jednej šúlanej, rozhrkali karbidky aby dávali jasný plamienok svetla , a jedna partia sa pobrala do čelby bane, druhá do maringotky.

 Najprv si od ústia štôlne k čelbe zmáhania vytlačili prázdne banské vozíky na nakladanie nakopaného materiálu.

Chýbalo už len niekoľko dní do Vianočných sviatkov a čelba zmáhania už postúpila pár stovák metrov od ústia štôlne. Staré banské dielo bolo razené rovno ako keď strelí, takže z pracoviska bolo v diaľke vidno cez deň  bodku vonkajšieho svetla. Zimné dni sú však krátke a tak poobedná zmena videla denné svetlo len pár hodín, kým sa vonku okolo štvrtej poobede nerozhostila tma. 

V ten december  začala zima skor, už od polovičky posledného mesiaca  v roku sa držal sneh a v ten deň sa ešte doobeda spustilo husté sneženie mokrých vločiek, ktoré rýchlo pokrývalo okolitý les. Nefúkal vietor, len vytrvalo padali „mačacie hlavy“ veľkých chumáčikov do hory takej tichej, ako to v lesoch zvykne pri hustom snežení bývať. 

   

 Lamač s predákom nakladali zmes  lepkavého okru s kúskami starej zhnitej  výdrevy do pripravených banských vozíkov na trati, ktorú budovali s postupom vpred.  Na konci šichty  naplnené vozíky museli vytlačiť von a vyklopiť na haldu pri potoku.

Zmena sa už prehupla do druhej polovice, a svetlo na konci „tunela“ vystriedala  vonku tma. 

V polke šichty si predák s pomocníkom poopierali lopaty a grace o steny a vybalili z mastného papiera slaninku, cibuľu a kúsok chleba aby si ich nakrájali ,a spoločne postojačky pojedli „svačinu“ na doštičke položenej na prázdnom voze.  Na zemi  pre všadeprítomné hrdzavé bahno nebolo kde  sedieť .   

Ako si tak zajedajú, pomocníkovi sa znenazdajky prišlo pozrieť smerom k ústiu, kde cez deň býva vidieť  malý svetlý fľak denného svetla.

Zazdalo sa mu, že uvidel  mihnúť sa svetlo od nočného ústia . Nechcel nič hneď hovoriť, ale po očku popri jedení temné ústie pozoroval. A naozaj, na pár sekúnd tam zablikalo viac krát svetlo. ...

„Očúvajte , vedúci, volakto sa nám moce po bani – hentam pri mundlochu sa sa občas zasvieti!“ oslovil predáka pomocník Peter.

 „Ale , netáraj, tovariš, kto by sa sem v takom nečase trepal teraz večer?“ zahriakol ho predák.

„Nie, dívajte sa „- nedal sa Peter. Po chvíľke sa od ústia naozaj svetielko opäť zatrepotalo – ale tak zvláštne, nie ako karbidka – ako keby poletovalo. 

„No, do čerta, Peťo, máš ty pravdu – ký fras tu čo hladá?“ začudoval sa lamač. „Že by sa vrátil Ďuro po nejaký vercajg ? Štajger tu bol predsa predvčerom a okrem toho chodí iba doobeda. Choď sa pozrieť  čo tu kto chce, ja zatial zakopem ďalšieho pulca pod kolaj“ – poslal pomocníka  na prieskum.

Pomocník sa za nejakých desať minút vrátil.

 „Tak čo?“privítal ho predák. Ale pomocník na otázku lamača len krútil hlavou :

 „Divnuo je to“ keď som bol na pol ceste, svetlo zmizlo, ale voda na koľaji nebola pomútená. Ako by tam nikto nebol. Došiel som až takmer  k mundlochu, ale nikde nič.

„A von si sa pozrel? Do snehu?“  opáčil lamač.

„Nie, to nie“ priznal pomocník “Ale vonku  asi stále sneží“. Predák sa uškrnul: „Nuž tovarko, to si sa mal kuknúť! Určite dakto drobčil len po koľaji, aby nezamútil vodu, ale v snehu stopy zanechať musel, ak len nevedel lietať.

Hádam neveríš  babským povedačkám, že tu dakedy bergmoníci chodili a svetlo nosili?! To by si ma nasrau, však máš priemyslovku, a sprostý tiež nie si! Určite to svetlo má nejaké normálnô vysvetlenia.  No nič, poďme si po robote“  uzavrel diskusiu predák.

 Chvíľu lopatovali a kopali gracami aj čakanom.  Peter po kritike vedúceho pozeral len do zmáhaného materiálu, nechcel provokovať obzeraním sa k ústiu bane.

Predák však predsa len sem –tam fľochol zrakom k mundlochu. To, čo zahliadol, ho veru nepotešilo.

Zrazu hodil  čakan o zem a vybrechol: „Zo mňa si tu nikto srandu robiť nebude! Tovariš, ber lampu a helbík od lopaty! Ideme za tým somárom čo tam blikoce! Ak bude treba, helbom mu pritneš jednu po chrbáte a bude! Ja mu dám vysvecovať!!“        

 A naozaj, svetielko v diaľke poskakovalo ako bláznivé, ako motýľ nad kvetinkami lúky. Ale zdalo sa,   ako keby sa chvílami trochu zväčšovalo , a chvílami zmenšovalo. 

Ostrým krokom, rozstrekujúc gumákami špinavú vodu,  kráčali obaja k ústiu štolne , ktoré sa z čiernej bane pomaličky začínalo rysovať v tmavomodrej farbe. Keď boli baníci už len nejakých 50 metrov od mundlochu, svetielko vyzerajúce ako plápolajúci  ohník sviečky, zrazu zmizlo. Ako keby tú „sviečku“ zrazu niečo sfúklo...

„Za ním !“ zavelil predák a obaja razom prešli z rezkého kroku do behu. 

Keď vybehli pred baňu , obaja prekvapene zastali. Mokrý sneh sa stále znášal na zem vo veľkých chumáčích, a pokrýval zem pred mundlochom na niekoľkocentimetrovej hrúbke. Lenže vrstva bola vo svetle karbidiek  absolútne neporušená. Žiadne stopy, odtlačky, -nič, len nedotknutý sneh.

„Do riti!! A toto má čo do čerta znamenať?!?“ uľavil si pobúrene lamač.

Peter len nasucho preglgol. 

O niekoľko sekúnd dala na otázku odpoveď baňa. 

Od vzdialenej čelby sa ozvalo hlboké tiahle zadunenie.

 „VHÚÚÚÚÚÚÚÚMM“ temne dlho zadunelo a štolňa ústím mocne vydýchla prúd vzduchu. Vločky padajúce z temnej  oblohy boli rozfúknuté pred ústím ako perie z roztrhnutého vankúša.

Vzdych bane obom baníkom zhasol karbidky a obaja sa od prekvapenia a prudkého výdychu stovák kubíkov vytlačeného vzduchu posadili do snehu. Kým sa postavili, roztrasenými rukami pohľadali v snehu karbidky,po vreckách švíbalky a lampy znovu zapálili, trvalo to pár desiatok  sekúnd.  Prvý znovu našiel reč predák, ale to, čo povedal, tu nechceme reprodukovať .

 

„Zával! Baňu zavalilo!“ zahudral potom nahlas predák. „Ej, ja jeho svatýho, ale sme my mali šťastia! Keby nás to bolo chytilo vpredu, už hlceme blato zo šrámu!!! Do riti!! Mali sme my veru šťastia!  Ja sa poserem! Žijeme!! Zubatá, utri si zuby!! Ja sa na to vys..em! Mohlo nás zabit!“ hrnulo sa z predáka neovládateľne. 

Pomocník Peter, bledý ako ten sneh dookola, vylovil ešte stále roztrasenými rukami z vrecka Detvu, a karbidkovým plamienkom si pripálil.

 Po pár šlukoch poznamenal: „ Keby nie toho svetielka, už sme mŕtvi!  Boli by sme hore bradou!! Len vďaka nemu sme tam nezdochli!“

„Pravdu máš Peter, nech neideme za tým svetlom von, ležíme tam vpredu pod kameňmi! Daj mi prosím tiež jednu zapáliť. Dopekla, toto nás nablízko štrajchlo! 

Z bane medzičasom pozvoľna začalo vytekať riedke červené blato, ktorého prúd postupne silnel a farbil vodu  okrom v neďalekom potoku v žltobielom svetle karbidiek ako keby do krvava.

Predák sa ako keby zrazu nevedel v reči zastaviť: „Ancyjáša jeho hned tam! Dobre hovorili náš apko starý, tiež haviar, že v bani sa treba na „znamenia“ dívať ! 

A ja, somár,  som sa ím v duchu smial, keď mi ako mladému hunštosiarovi hovorievali, že  ak svetielko v bani stojí na mieste a po priblížení zmizne, na tom mieste treba jarcovú žilu hladať. Hovorili že ak  vraj divoko poskakuje, poletuje, treba sa chytro z štrosu alebo jarcu pratať, lebo nešťastie je blízko a lahko ťa može ovražbiť!!

Do riti! 

A ja... ja  som sa im v duchu smial, že mi povedačky babské vyprávajú...“ smutne potiahol  predák. Na chvíľku sa zadíval do čierneho neba, a ticho poznamenal: „Nak odpustya, apko, prosím ich, nak sa nehnevajú...“ 

  

„Nemám chuť už teraz liezť naspak, čo sa tam stalo. 

Zajtra sa kukneme. Štajger bude rád, že nám ništ není, a privrie oko pri cachovaní.

 Jedno varovania dneska stačilo, ideme do maringotky! 

Dáme si z tej rožovky, čo mi moja na prilepšenia pribalila.“rozhodol predák.

Kamaráti  sa čudovali, keď sa akosi priskoro zo šichty vrátili.

 Keď im v krátkosti vysvetlili čo sa stalo, posadali si ku petrolejke, a dohodli sa že sa ráno všetci štyria pojdu spoločne pozrieť. 

Ráno múdrejšie večera.  

Z rozrušenia však ešte dlho nešli spať, rozprávali sa pri kalíškoch, pofajčievali, spomínali staré banícke príbehy.

O tom, že v bani sa nesmie nadávať, spievať ani pískať a ešte mnoho iných baníckych stáročných povestí a baníckych zvykoch.

 Ešte v noci sa dohodli, že o svetielku nikto ani nemukne, povedia, že sa vrátili von pre pulce, a vtedy sa to stalo. Dobre vedeli ,že keby niekto z nich o  varovnom plamienku mukol, súdruženkovia ich všetkých  vysmejú a dodrbú, že sú poverčiví  tmári...

Ráno skontrolovali čo sa vlastne stalo. 

Baňa bola plná mazľavého bahna, už pár desiatok metrov od ústia štolne siahalo  skoro po strop. Z bane stále tiekla okrová voda.  

Žiadny zával! 

To sa zo starín prevalil usadený oker  s kameňmi. 

Prieval blata.

O pár dní komisia z podniku potvrdila, že lamač s pomocníkom mali naozaj obrovské šťastie a veľa nechýbalo od dvoch smrťákov.

Baňu nakoniec bez úrazov a nehôd s námahou prezmáhali a vzorky boli poodoberané.

Predák aj Peter však odvtedy vždy , keď dojedli svačinku v bani, nechali na kameni alebo plošinke v skalnej stene kúsok slaninky, chleba , keksík – niečo malé na zjedenie.

Starí haviari hovorievali, že ak si baník chce priazeň banských duchov či permonov  zachovať, treba to robiť. 

Občas sa taký kúštik jedla v tme sám od seba stratí, aj keď  oveľa častejšie jednoducho splesnivie.

Patrí sa to. Z vďaky za záchranu.

Zdar Boh!

Pár poznámok na záver:

Príbeh sa skutočne stal na strednom Slovensku v 50tich rokoch 20.storočia. Je voľne prerozprávaný podĺa zápisu, ktorý som kedysi čítal v nejakej brožúrke z 60tich rokov. Každý , kto odrobil dostatočne dlhú dobu v podzemí, vie o veciach, ktoré sú medzi nebom a zemou, svoje. 

Vysvetlivky:

mundloch: vyústenie štolne na povrch; „ústa“ bane

jarc: ruda alebo miesto kde sa ruda dobýva; dobývka

štros: čelba , predok razenia štolne

pulec: drevený podval banskej koľajovej dráhy, na ktorý sa koľajničnými klincami „šínovcami“ pribíja koľaj

graca: banská široká motyka na kopanie alebo nahŕňanie „fórodu“ teda rúbaniny

©Karsten Ivan 2013-2014