Priekopnícka

Jeden pracovník úpravne si zvykol v krčme U Brámera po šichte riadne glgnúť.

 Mnohokrát tak riadne, že ani domov do Jalšovej doliny nevládal dojsť. 

Nuž , stal sa z neho „priekopník“ – človek, ktorý sa občas vyspí v priekope. 

Jedného teplého večera sa tiež poriadne nacopal, a kus povyše úpravne pri stúpaní do „brehu“ ho zmotalo tak že sa rozpleštil na ceste. Po niekoľkých márnych pokusoch pozviechať sa si povedal že si na rozohriatom asfalte chvíľu oddýchne. Zaspal opileckým spánkom s rozhodenými rukami, ležiac  krížom cez vozovku, na mieste kde nie sú pouličné lampy..

Jeho sused bývajúci povyše o niekolko domov však zvykol chodiť do šichty do  úpravne na mopede "Štadión" lebo sa mu  nechcelo po šichte šliapať do kopca. Po šichte zvykol moped pred

 úpravňou nakopnúť a ten ho v pohode mrnčiac vyviezol do Jalšovej.

Lenže dole sa náš mopedista zvykol spustiť voľnobehom, bez motora, a teda aj bez svetla...Mopedy baterku nemávali, keď nebežal motorček, nesvietil ani reflektorík vpredu. 

Tušíte správne , došlo k tomu, čo sa muselo stať.

Vychutnával si tichú jazdu - zjazd vlahou nocou na cestu síce nevidel, ale orientoval sa podľa hviezdnej oblohy ktorá presvitala medzi stromami nad cestou, keď tu zrazu moped urobil „hophop“ cez dačo poddajné!!

 Ledva udržal moped na ceste ale už po pár metroch si uvedomil, že to čo prešiel, bolo omnoho väčšie ako žaba alebo aj väčší pes!

„Ježišukristenanebi!!! Voľakoho som prešiel!!!“ došlo mu. 

Ale panika mu nedovolila sa hneď vrátiť. 

Po pársto metroch zastal pri úpravni, moped šmaril na parkovisko a ozlomkrky utekal do kancelárie úpravne.

 „Majster, majster, rýchlo poďte, dakoho som povyše úpravni prešiel, možno som ho aj zabil!!!“ -už sa videl v base. 

Majster zobral baterku a aj s ďalším chlapom z úpravne utekali pozrieť na cestu. 

Zrazeného naozaj našli, chvalabohu javil známky života – blažene odfukoval.

 Opatrne ho podrmali – vstávaj ty somár! 

Keď sa začal preberať  pýtajú sa ho: Nič ti neni?? Čo ťa bolí? Dá sa ti dýchať, čo nohy?“ Zahýb rukami!!

„Dajte mi pokoj, chuji, čo by mi malo byť? To sa človek nemože ani vyspať??“ bľabotavo odvrkoval „záchranárom“ opilec. 

Vcelku dosť dobre sa milý priekopník postavil a nezdalo sa , že by mu niečo bolo.

 Istota je guľomet, povedal si majster, možno je v šoku.

„Pojdeš s nami do úpravne tam sa na teba pri normálnom svetle pozrieme!“ rozhodol a tak aj spravili.

 Kým si priekopník pre kontrolu v úpravni pod svetlom nešikovne zobliekal košelu, stihol ešte majster upokojiť roztraseného  „páchateľa“že jeho „obeti“ asi nič nie je.

Naozaj mu nič nebolo, ani len rebrá nemal nalomené. 

Opilcov väčšinou skutočne  sám pánboh alebo diabol chráni. 

Svoju rolu v tejto kauze určite zohral aj fakt, že motorkár aj s mopedom nemali dokopy viac ako 70 kilo. 

O tom, že sa prípad naozaj stal a k zrážke naozaj došlo, svedčil rukolapný dokaz:  Keď si ochlt dal dole košelu, krížom cez trup od pravých rebier popod krk až po ľavé plece mal na koži  jasný červenavý  odtlačok protektoru pneumatík malej motorky.....

O Pucvolášovi

Tento príbeh sa stal za časov, keď už bane v Štiavnických horách začali pomaly zatvárať, a baníckej práce začínalo dochybovať.  Len kedysi  všetkými zatracovaná Rozálka si ešte držala svojich baníkov.

Ako všetci viete, Rozália baňa nie je blízko dediny ani hlavnej cesty. 

Od Štiavnickej cesty treba ešte hodný kus bud cestou popri Dolnom a Hornom tajchu do kopca vyjsť, alebo od  autobusovej zastávky „K Honvédom“ klukatým chodníkom po starom jarku k Dolnému tajchu prejsť. Potom po hrádzi a ďalej po brehu skratkou  do kopčeka kde kedysi bola studnička ,ku Hornému tajchu  a Rozálke vyšlapať. 

Kedysi trikrát denne chodil okolo striedania šichiet hore autobus – pred šiestou ráno, pred druhou poobede a pred desiatou . Nie každému sa chcelo už v tej dobe autobusom chodiť a presné časy dodržiavať. Kto mal auto alebo motorku, ten radšej svoje dopravné prostriedky využíval.

 Najmä  lete a skorej jeseni, keď ešte v noci nebývalo zima, niektorí dochádzali do roboty  na  motorkách.

Jedným z motorkárov býval aj Karol. Mal svoju oblúbenú Jawu 175, ktorú v teplých mesiacoch využíval na dochádzanie na Rozálku z Hodruši do smien. 

Jedného teplého podjesenného večera vytiahol motorku z garáže a vybral sa do nočnej zmeny narážať vozy do šachty. Bolo už prítmie, štvrť na desať, keď prechádzal  cez Tergótňu. Tam je ostrá zákruta a za ňou zvykli pouličné lampy len slabo svietiť. 

Vychutnával si jazdu v príjemnom vzduchu keď tu zrazu predný reflektor  vystrihol z tmy naprostred cesty dvojicu šantiacich psov strednej veľkosti. Chytro „habol“ na brzdu aby do nich nevrazil alebo nedajbože nepadol, ale bol už príliš blízko a tak pri brzdení už v malej rýchlosti ešte predným kolesom štrajchol jedného z nich a až potom zastavil.

 „Lajfnutý“ havkáč „skavúriu“, urobil malý kotrmelec, ale hneď sa zdvihol na nohy a utekal kade ľahšie.  Zlaknutý Karol sa obzrel na druhého „pucvoláša“  Ten bol naozaj podobný hrči čistiacej vlny na zaolejované stroje – pucvoly.

Najedovane temne vrčal a ceril zuby.

 Anciáša jeho – povedal si Karol – šak tento si tuším druha chce pomstit! Ale uhryznúť sa nenahám!

 S tým rýchlo zaradil jednotku a vyrazil vpred. Keď zaradil trojku, cez plece sa obzrel.

No namojveru, pucvoláš stále  utekal pár metrov za motorkou, oči vyvalené, dlhá svetlá srsť  vo vzduchu povievala. 

Príliš rýchlo sa na hrbolatej  neosvetlenej ceste ísť nedalo, ale Karči pridal. „Ej , nedobehneš ma ty!“ zastrájal sa. 

No keď po nejakých sto metroch pozrel za seba, psisko  stále za ním rovnaké tempo držal. Cválal ostošesť, vyplazený jazyk mu vo vetre hompáľal. Po ďalšej stovke metrov tohoto preteku  pri križovatke Píla, kde už svietila prvá pouličná lampa, sa Karol znova obzrel, voľačo sa mu za motorkou zalesklo.

Zrazu bolo jasné,  prečo ho pucvoláš tak agresívne prenasleduje  a nevzdáva to. Keď motorku zastavil, zastavil sa aj pes. Už vôbec nevyzeral útočne,  fučal ako kováčske mechy, jazyčisko mal  síce vyplazený, ale vďačne zavrtel chvostíkom za ukončenie závodu.

Karol zišiel z motorky a odvesil spoza zadnej značky motorky koniec asi päť metrového kusu retiazky, ktorá sa  tam pri incidente zasekla a na druhom konci ktorej  visel na obojku pes.  Pucvoláš  sa  doma odtrhol aj s kusom retiazky a bavil sa na ulici s druhom .  

Nemohol však tušiť, že sa toho večera  ešte poriadne prebehne. „Jedinvo štastia mal, že sa retiazka do golesa nezasekla !“ uzavrel prípad Karči.   

  

O jednom nevydarenom transporte zraneného

Na Rozálke sa jedného dňa čosi v strojovni na Druhej šachte v poobednej šichte pohubilo, a výťahom sa nedalo fárať. 

Čo čert nechcel, jednému baníkovi na desiatom obzore v dobývke PIŽ  sa just vtedy stal úraz, spadol, a nad členkom si nohu zlomil.

 Kamaráti mu z drevených tyčí – nabijákov lánštábov spravili dlahu, a keďže sa nedalo čakať na opravu ťažného stroja, podujali sa ho z Desiateho obzoru vyfelať po šachtovných rebríkoch na ôsmy obzor. 

Šlo to ťažko, ale dajako ho postupne po rebríkoch priečku po priečke  naloženého na chrbte ,striedavo rebrík po rebríku vypeľhali až na ôsmy obzor. Poranený bol tvrdý chlap, nebedákal, neklial, iba zuby sem tam zatínal keď ho zabolelo.

 Na ôsmom obzore pri šachte stáli plné vozy rudy, a tak si na nárazisku položili nosítka, zraneného na ne naložili a chceli ho cez tie plné vozy preložiť. 

Z toho výstupu s pacientom cez dva obzory – každý 30 výškových metrov -  však boli nosiči dosť vyšťavení, a tak sa stalo, že pri prekladaní cez vozy sa jednému z nich nosítka vyšmykli.

 Kolega-pacient so zlomenou nohou pác! - vypadol na druhej strane z nosítok na oceľovú platňu náraziska šachty. 

Nič sa mu nestalo, pozbieral sa, len zaklial, so stisnutými zubami ich poposielal kde-kade, poväčšinou tam, kam slnko nesvieti.

Poplašene ho znovu naložili na nosítka, na vozíku –roháči- ktorým sa v bani prepravujú dlhé kusy dreva alebo koľajníc ho opatrne previezli od druhej  k prvej šachte . 

Tam bolo treba znovu chlapa vyložiť z nosítok do klietky, po príchode klietky na nultý obzor  opäť naložiť na nosítka, a vyniesť pár sto metrov chodbou pred Rozálkovský mundloch.

Tam už čakal technik s pripravenou sanitkou tisícdvestotrojkou,  ktorá na Rozálke bola na takéto prípady v garáži prichystaná. 

V dobe socializmu bola sieť záchraniek oveľa redšia a záchranárska sanitka sa volávala len k naozaj vážnym život ohrozujúcim stavom.

Ide sa na Novú Baňu do nemocnice!

Anabáze však ešte ani zďaleka nebol koniec.

Dakde pod Dolným tajchom koleso sanitky prederavil pohodený klinec.

Nad Horným závodom si technik uvedomil, že sanitka čudne ide, nedrží „stopu“ 

Zastal, a odhalil defekt. 

Muselo sa vymeniť pichnuté  koleso za rezervu.

Zraneného nechal technik ležať v sanitke a podujal sa na výmenu.

 Zdvihák , ktorým sa sanitka na postihnutej strane mala pridvihnúť, bol len taká „šunka“ – originálny pekný zdvihák dávno niekto ukradol – respektívne vymenil za svoj aušus.

Keď sa kľuka  tohoto zdviháka pustila z ruky, roztočila sa naspäť, a zdvihnuté auto znovu kleslo. Lenže ako sa dá vymeniť koleso, keď treba jednou rukou zdvihákovú kľuku držať?? Jednou rukou? 

Mobily vtedy neboli, pomoc nebolo kde ani ako zavolať, človek si musel poradiť sám.

Nič iné sa nedalo robiť, len zraneného baníka so zlomenou nohou z korby sanitky vyložiť, pomôcť mu dokrivkať – doskackať ku zdviháku a nechať ho držať kľuku zdviháka  počas celého procesu výmeny kolesa. 

Potom ho znovu naložiť na lehátko, naložiť koleso a až potom  sa dalo pokračovať do nemocnice.

Všetko  však dobre dopadlo a baník dodnes behá ako srnec.

Copyright: Pôvodný text K.Ivan rok 2009

Vianočné svetielka

Bolo to niekedy začiatkom sedemdesiatich rokov. 

Na vianočných stromčekoch sa ešte stále vo väčšine domácností svietilo voskovými sviečkami. Boli na to také ozdobné štipce, ktoré mali na vrchu držiačik na malú tenkú sviečočku. Ozdobiť takýmito sviečkami vianočný stromček bolo priam umenie, preto že sa na konárikoch -vtedy výhradne len živých- stromčekov museli vybrať také miesta, aby sviečky stáli kolmo, a zároveň aby nepodpálili plamienky konáriky nad nimi. Takýto stromček sa musel strážiť, preto že požiare stromčemkov aj pre malé chybičky bývali cez vianoce bežné, a nejedna família doplatila na vianočnú výzdobu nielen zhorenou obývačkou, ale často aj vyhoreným celým barákom alebo bytom.
V obchodoch Elektrospotrebiče (iné okrem štátnych neboli) sa v tom odobí pomaly začali objavovať aj sviečky elektrické - žiarovkové. Nebol to žiadny lacný špás, sviečky boli drahé, aj keď väčšinou nevzhľadné alebo gýčovité. 
Napriek tomu "leteli" a predávali sa ako teplé rožky, preto že mať ich na stromčeku bolo moderné a ľudia sa, tak ako teraz, aj vtedy radi predvádzali.

Dvaja baníci- kolegovia z práce- sa zúčastnili v tej dobe zájazdu do predvianočnej Bratislavy. Nakúpili v Priore nejaké darčeky pre rodiny,vypili zvarené vínko, v stánku zajedli cigánskej, pozreli kapre v kadi a potom sa len tak motali, pobafkávajúc Marsky, vedno po večerných uliciach.

Zrazu ich zbadali! 
Z jedného Elektra na nich z výkladu svietili elektrické sviečky. Osvetľovali modro, zeleno, červeno aj žlto, pripevnené štipcami v kartónovej krabici a zapojené priamo do zásuvky. Obom kamarátom sa oči farebne zaleskli a chvíľu ich cez výklad obdivovali.
 "Peknie sa, ale drahie... stopedesiat korún je vela!" hovorí prvý škúliac na cenovku. "Pravdu máš, na stopedesiat korún musíme aj dva dni na štrose kameň nakladat!" potvrdil druhý. "Keby stáli polovičku, to by sa dalo, ale takto..." posmutnel prvý.

No prvý dostal nápad: "Mundo a máš sedemdesiat pet korún?" pýta sa. "Mám!" znela odpoveď " Očúvaj, ačák kúpme si ich spolu jedny, rozdelíme si ich napoly: čák to nemvože byt problém napojit každý svoju polku sviečkov na elektriku , no nie?" 

 "Pravdu máš Zolo, ved my nadpájame rozbuške na šusdrót v bany každodenne, a totok nieje ništ inšuo, just ako keby si čelbu zapájau!"  rozžiarili sa kamarátovi oči ako tie vianočné "sviečke". 
   
Ako sa dohodli, tak aj spravili, dali do kopy po 75 Kćs, a jednu súpravu "eletrických sviečočkov" spolu na "tvári miesta" zakúpili. Dali si ju riadne odskúšať, predviesť, a k súprave dostali ešte aj dva kusy náhradných žiaroviek, ktoré si hneď po jedej každému - po bratsky rozdelili. 

Celí spokojní sa tešili , ako potešia a prekvapia rodinu. Hneď na ďalší deň sa zišli, 16 elektrických sviečočiek odborne rozstrihli na polovicu a každý svojich osem sviečok napojil na zástrčkové adaptéry dvojlinkou s kontaktami riadne olepenými izolačnou páskou, ako videli v bani elektrikára robiť, preto že bezpečnosť pri práci s elektrikou je nadovšetko. To im mnohokrát prízvukovali na bezpečnostných školeniach na bani

Bolo že to doma radosti, keď v Štedrý deň pri stavaní stromčeka vytiahli svoje "súpravy"  a rozvesili ich na svoje stromčeky. Bývali od seba neďaleko, v baníckych bytovkách. 
Scenár slávnostného rozsvietenia eletrickej iluminácie  vianočného stromčeka bol v oboch bytoch v podstate rovnaký. Po zapnutí zástrčky do zásuvky sa v oboch bytoch ozvalo PRÁSK! ohnivý záblesk, a v oboch bytoch nastala tma. Nasledoval plač detí, manželky hystericky vykríkli , skontrolovali, či manželia žijú, a potom pri svetle sviečok a bateriek sa dali rodičia do výmeny poistiek.

 Žiadna sláva s farebnými svetielkami sa nakoniec nekonala. Manželky na stromček napochytro povybaľovali klasické sviečkové štipce a voskové sviečky. Aj preto sa Štedré večere v oboch domácnostiach začali so značným opozdením. 

Keď sa Mundo a Zolo po polnočnej omši stretli za kostolom na cigaretke,, obaja si mysleli, že tomu druhému žiarovky na stromčeku svietia a opatrne rozpačito prezvedali: 
"Tak ako?"
"Ále celkom fajn" 
"A žiarovke na stromčoku svietia?" 
"Áno, peknuo je to" A u vás?"
"Tiež fain, tie farebnie svetielka  to je ti veru celkom iný tabak ako voskovie sviečočke!"
"Veru, tak,tak, žena mala radosť..." 
"Aj moja rodina híkala ako Baumgartnerov somár... No ništ, maj sa pekne a peknie sviatke ti vinšujem"
"Aj tebe aj tvojej rodine peknye sviatke. Maj sa"
"Maj sa pekne"

Tajomstvo o tom čo sa v oboch domácnostiach stalo sa však dlho neudržalo, preto že za krátko sa stretli aj ženy oboch "osvetľovačov" a tie si na rovinu vysvetlili, ako bolo doma na Štedrý Večer , a následne to obom našim montérom doma  vytmavili. 

Tí si cez sviatky uvedomili, že pripojiť polovičný počet elektrických sviečočiek na 220 voltov nie je to isté, ako čelbu s elektrickými rozbuškami na šusdrót nadpájať, aj keď na konci oboch procesov je výbuch. Postupom času v Hodruši vedeli všetci, ako dopadli amatérski montéri slaboprúdu.

Zola s Mundom ešte dlho v bani volali "Elektrikári" a často sa ich pýtali, ako im svietia tie elektrické sviečky, či ich už našteluvali, či sa im žiarovka nevypálila a podobne. 

Nuž, kto má škodu, má aj posmech.

 Tak to chodí.

z podkladu Karola Haringa 
spísal K.Ivan 25.12.2013

Ringišpílový incident

V Banskej Hodruši na námestí Kalvárie sa kedysi konávali aj trhy, a na výročité sviatky, ako je

 Petra a Pavla, tam svoje pakšalamenty a „atrakcije“  rozkladali aj „komedianti“ 

Občas došiel aj kolotočiar. 

Kolotoč býval jednoduchý, nevysoký, poskladaný z drevenýchtrámov so štyrmi sedačkami na retiazkach. Žiadny motor nemal - roztáčali ho miestni chlapci, ktorí si potom po štyroch kolách roztáčania mohli užiť jednu jazdu v sedačke zadarmo. Takže pohonných síl bývalo vždy dostatok lebo záujem o bezplatnú jazdu medzi chlapcami z chudobnejších haviarskych rodín bol vždy veľký.

S niektorými chlapcami však samozrejme šili všetci čerti. 

Mládenci z Gápľa (Lill šachty) a z Bachauzu sa poobede narýchlo dohovorili, že si užijú srandu so spomínaným kolotočom. 

Kým kolotočiar v noci spokojne odfukoval vo svojej koníkom ťahanej drevenej maringotke,štyria chlapci s drúčikmi zbehli na „námestie“  stokilovú konštrukciu kolotoča podložili ,nadvihli a potichúčky odniesli . 

Na mieste nechali len vyrezávanú sošku trpaslíka ktorá sa otáčala na vrcholci osi kolotoča.

Kolotoč odniesli pomerne ďaleko, popri Katolíckom spolku až ku Centrálnej stupe  Hornohodrušského závodu.

Ráno, keď „komediant“ vyliezol z maringotky, spustil veľké lamentovanie a povyk.

Pobehal v panike najbližšie okolie, ale kolotoč nenašiel, len nemého svedka strašného zločinu - trpaslíka. 

„Toto teda svet nevidel - niekto mu ringišpíl musel ukradnúť! 

Jeho majetok, jeho živobytie mu dajakí odkundesi v noci ulúpili! V tom musí mať prsty miestna mládež, lebo niektorým, ako videl, nič dobré z očí nekukalo!“ Takýmito a podobnými slovami sa sťažoval starostovi,žiadal o vyšetrovanie a prítomnosť polície. 

Starosta však múdro rozhodol, že najprv sa prehľadá širšie okolie, až potom sa možno bude volať polícia zo Štiavnice. 

Samozrejme že kolotoč bol zakrátko nájdený pri pivovare, jeho majiteľ sa trochu ukľudnil aj keď sa celá dedina smiala z podareného kúsku. Robil si však starosti s jeho prepravou na pôvodné miesto, lebo  rozoberať prenáša ťa zase znovu skladať trámce na námestí bola robota na pol dňa. Zatiaľ by prišiel o „kšefty“.

      

 Neostávalo nič iné ako za pár grošíkov najať pár mocných mládencov , ktorí by ho za poplatok odniesli naspäť. Našiel ich zakrátko –netušiac že ochotní sú tí istí,ktorí „ringišpíl“ v noci odvliekli.

Takto si "srandu" patrične užili,a ešte aj pár grošíkov zarobili. 

No čo viac si už chlapci mohli priať?

Podľa podkladu Karola Haringa napísal K.Ivan, 2012

Ilustračné foto zo stránky drevenykolotoc.sk

Ako si Peter od bolesti pomohol

Banskému tesárovi Petrovi sa raz pri zaťahovaní stojky kladivo-bunko pošmyklo a riadne si ním tresol po palci ľavej ruky. Nechet sa mu podlial krvou a celý ofialovel. 

V ambulancii mu to zrőntgenovali, ale kedže to nemal zlomené, maródku mu nevypísali. 

Musel naspäť do roboty. 

Každý/á z Vás, kto to zažil, vie, že krvou podliaty necheť strašne bolí. 

Človek cíti v prste každý úder srdca. 

Nedá sa s tým ani stáť ani ležať ani bdieť ani spať.

Svoju smolu a bolesť ráno v robote vysvetlil štajgrovi a ten ho zaradil do dielne, uznal že to velmi bolí.

V dielni zametal, robil čo mu povedali ale palec riadne bolel. Majster z dielne mu poradil aby si necheť prevŕtal, a uvoľnil tlak krvnej zrazeniny.

Medzi nami, robí sa to tak, že si zoženiete tenučký vrtáčik tak do 1-2 mm v priemere. Opatrným šúľaním vrtáčiku medzi dvomi prstami si opatrne na nechte urobíte malú dieročku, ktorou tá krv spod nechta vytečie a uvoľní tlak.

No Peter to pochopil inak.

Požičal si v dielni najtenší vrták aký tam mali . Asi tak 3 mm. 

Upol ho cez prestávku, keď všetci z dielne išli na desiatu, do stojanovej vŕtačky.

Vŕtačku nastavil na nízke otáčky, a pristúpil k vŕtaniu. 

Žiaľ, na jeho smolu bol vrták tupý.

Na nízky prítlak nie a nie prevŕtať necheť.

Tak trochu pritlačil.

Samozrejme nasledovalo to, čo ste si už s husou kožou predstavili. 

Vrták zabral, ozvalo sa LUP! a vrták v okamihu prevŕtal celý palec skrz na skrz.

Peter v šoku ešte stihol stlačiť vypínač na vŕtačke.

Potom sa ho zmocnili mrákoty a odpadol. 

Keď sa pracovníci vrátili z desiaty, našli odpadnutého petra, ako visí za prevŕtaný palec na vrtáku stojanovej vŕtačky.

Z toho už maródka bola.

Text copyright Karsten Ivan 2014

Nácov vplyv na vedecko technický rozvoj

Náckov vplyv na vedeckotechnický rozvoj stredoslovenskej banskej oblasti a zvyšku sveta.

V rámci Banskoštiavnicko-Hodrušského baníckeho spolku som bol oslovený na spracovanie krátkeho náčrtu vplyvu Nácka a jeho rodiny na rozvoj vedy a techniky v našom regióne.

V prvom rade je potrebné povedať , že Náckova rodina mala na vývoj techniky po mnoho generácii vplyv veľmi významný. Bohužiaľ z 18 a 19 storočia sa nám zachovalo veľmi málo písomností, ktoré by sme mohli jednoznačne priradiť k Náckovi. Zrejme hlavne z dôvodu Náckovej negramotnosti.

V Hlavnom banskom archíve sa nám však zachoval významný dokument pod číslom ŠÚBA 3287/HKG/22, podľa ktorého Jozefa Karola Hella inšpiroval istý Ignácz Slanyna v roku 1732. Slanyna ktorý bol prastarým otcom Hodrušského Náca, pracoval na Brenner štólni ako čerpač vody pri ručnej hašpli- vrátku. 

Vtedy ešte mladý J.K.Hell sa podľa svojich poznámok ako mladý praktikant  jedného dňa  motal v Praniarskej bani a upozornil spoteného Ignáca Slanynu, že pomaly krúti klukou hašple. Na to mu vraj Ignác odpovedal – citujem“ Herr akademiker, šak vidia že som ukonaný a nerviózny! Ket sú taký študuvaný, nak  prestanú afektuvat  a vymyslia, ako by voda sama vytyahla vodu  z bany! „ Zdá sa, že práve toto bola prelomová myšlienka, ktorá inšpirovala mladého pána Hella ku konštruovaniu jeho úspešných strojov na vodný pohon.

Treba povedať, že napriek negramotnosti sa v Nácovej rodine po mužskej línii niekoľko storočí ústne odovzdávali určité základné fyzikálne poznatky, ktoré umožňovali mladším chlapcom vyniknúť nad rovesníkmi. Za pomoci zvýšenia tlaku a zmenšenia výtokového prierezu pri zdvihu – nazvime to dýzy- od 45 do 50 stupňov boli vždy v neoficiálnych preboroch v streku vysokom ale najmä streku ďalekom najlepší práve Náckovi chlapci.

        Iným príkladom využitia Nácovho nápadu v praxi je známa príhoda z Amáliašachty, keď Náco spolu s kamarátom Dolom pomaly privrel vetracie dvere a prievan im obom zhasol kahance. Keďže „švíbalke“ nemali a nebolo čím zapáliť svetlo, Nácko navrhol:“ Vyeš čo, ked nemáme svetlo, ja do toho kahana naondyem a puojdeme  za smradom !“

Jedná sa zrejme o prvú zmienku praktického využitia smradu v bani, ktorá je dodnes využívaná na signalizáciu nebezpečenstva v podzemí ,tzv merkaptánovú signalizáciu. Smrad merkaptánu ktorý je veľmi podobný Ružomberskému odéru funguje veľmi dobre , pri ostatnom cvičení na Rozálke vrhli šabľu do šrámu 4 baníci – slabšie povahy. 

Ako vidíme, Náckov nápad bolo potrebné len technicky rozpracovať a uviesť do praxe.

        Nácko  však neexperimentoval len v hydrodynamike a banskej prevádzke, darilo sa mu aj v domácnosti. Inovácie a experimenty s Málikou v noci pod duchnou ponecháme bokom a sústredíme sa na jeden dôležitý vynález za ktorý opäť zožal slávu a peniaze niekto iný.

Náckove pokusy prebiehali systémom „to som zvedavý, čo sa stane ked totok potyahnem a hinto kolyesko otočým“.V tom čase pre nedostatok roboty v bani štiepal drevo pre parnú elektrocentrálu na Francšachte, kde mu boli podobné experimenty pod hrozbou štrófania prísne zakázané. Zneuznaný talent sa jedného dňa po lône vrátil neskoro večer z krčmy od Šimkov domov,a v záchvate náhlej inšpirácie potichu prilepil šusterským lepidlom značky POPP pokrievku na hrniec s fazuľou, ktorú Málika dala nabobtnať na sobotňajší obed.

 Náco ráno samozrejme dospával , Málika  dala hrniec rovno na rozkúrený šporhelt a išla sa krátko podiškurovať so susedou Lénou cez plot. Kým para z kastróla unikala drobnými špárami nič sa nedialo, keď však fúgy upchali kúsky fazuľových šupiek nastalo to, čo muselo prísť.

Keď prudko prebudený Náco s vystrašenou Málikou zoškrabali „fizólne“ zo stropu, zistili ,že strukovina je už po polhodine varu mäkká! 

Prevratný objav si Nácko pochopiteľne nenechal pre seba a v zápätí nato v domácnostiach kamarátov Munda, Dola a Hancka prebehlo krátke, ale intenzíve preverovanie účinnosti novej metódy. 

Vzápätí však urýchlenie varenia potravín touto cestou bolo zhodnotené ako nehospodárne - ako povedala Mundova manželka Verona: „čo jedon var, to jedon kastrón“. Nová metóda mala však aj priaznivé zdravotné dopady – vo všetkých novátorských kuchyniach museli vzápätí čerstvo nabieliť stropy a všetky domácnosti sa intenzívne vetrali až pokým si nenašetrili na nové sklo do oblokov.

Celá popísaná inovácia by bola upadla do zabudnutia, keby si nebol článok z novín pod titulkom „Szelmécbányai Explóziában sérió“ dal v Bibliothéque National v Paríži preložiť istý inžinier Papin, ktorý si princíp dal patentovať a zarobil na ňom majetok.

Nácko na svojich nápadoch síce nezarobil „nygdá nyšt“ ale vynaliezavosť mu história uprieť nemôže, a je len na nás všetkých aby sme zviditeľnili tohto slovenského zneuznaného génia.

Zlepšovateľskému hnutiu zdar!               

Copyright autorský text K. Ivana 2007

Ako baníci termosky kupovali

Stalo sa v koncom šesdesiatych rokov dvadsiateho storočia.

Na Rozálku prišli baníci- vrtári z Geologického prieskumu  preskúmať hĺbkové pokračovanie žily Rozália pod štrnástym obzorom.

 Boli to skúsení chlapi, všetkými povrchovými aj banskými vetrami ošľahaní. 

Hlavný inžinier Rozálky povedal, že súdruhovia vrtári doteraz vŕtali v Pezinku antimón, a predtým na Zlatej bani pri Prešove. Dokonca sa povrávalo, že niektorí z nich vŕtali aj v Čechách, nuž ich teda rešpektovali ako svetákov, ktorí rozumejú svojmu fachu, a už dačo preskákali.

Keď im pospúšťali súpravy s čerpadlami a tyčami dole druhou šachtou na štrnásty juh, pridelili k vrtárom vždy aj dvoch domácich hodrušských baníkov, aby im pomohli súpravy postaviť. 

Však domáci robiť  vedia , ukážu chlapcom z prieskumu kde zobrať drevo, kde sa na vodu alebo vzduch pripojiť, kde zobrať hunta na vodu – jednoducho budú im cez šichtu k ruke, a na konci ich vyprevadia až k šachte, aby nedajbože niekde nepoblúdili, a aby sa naučili tunajší fárací systém. Dvojica podzemných úklonných šachiet sa totiž hocikde nevidí.

Dušan a Paľo sa veru celkom potešili, že ich k vrtárom pridelili. 

Nájde sa určite čas aj na cigaretku, posedieť, porozprávať sa trochu o tom čo nového a ako je s baňami inde ako v Hodruši.

Tovarišia doviedli vrtárov na miesto, pozariaďovali čo bolo treba, okolo dopravy a dali sa pod vedením a za spolupráce prieskumákov súpravu skladať. 

Celkom im išla práca od ruky, okolo desiatej vyhlásili prestávku na desiatu. 

Posadali si na „pulce“ (drevené podvaly) povybaľovali z  papiera, čo im maminky do roboty nachystali, povyprávali sa a dali si cigaretku. 

Predák vrtárov sa ich opýtal či by si kávičku nedali? Paľo s Dušanom sa na seba pozreli, a pochybovačne povedali, že by si dali, ale nemajú tuná ani drajfus ani kastrólik na ktorom by si vodu karbidkami zvarili... „

“Neni treba!“ hovorí vrtársky štajger: „Máme so sebou!“ a vytiahol z objemnej tašky –papajky plechový valec. Odšrauboval bakelitový vrchnák – tu je pohárik - vytiahol korkový štupeľ a nalial kávu. 

A čuduj sa svete, bola horúca, len sa z nej tak parilo. 

„Fiha, no takuoto dačo!“krútili hlavami hodrušania ktorí ešte termosku nevideli.

 Však od rannýho fárania sú najmenej štyri hodiny a káva je horúca a voňavá ako keby ju včul uvarili!

 „A že som taký smelý, ako to, že tá káva je ešte horúca?“ opatrne vyzvedal starší Dušan. 

„Nuž chlapi moji, to je termoska, a keď do nej dačo ráno nalejete horúce, tak to bude horúce ešte aj večer – či už káva, čaj alebo hoci aj polievka“ poučil ich štajger- sveták. 

Nedali na sebe znať že o tom nič nevedia, ale káva bola dobrá a príjemne hriala.

Po vyfáraní sa Dušan s Paĺom v autobuse o termoske potichu vyprávali – obom sa im veľmi zapáčila, a tak sa dohovorili, že v piatok po šichte zaskočia do mesta  Žarnovice pozrieť kde by sa tá oná... metroska- či ako sa ten sersám volá – dala kúpiť.

 Potom by tiež zamachrovali na Rozálki s horúcim čajom ako páni. A možno by ich aj manželky doma v Hodruši pochválili ,akých majú šikovných chlapov. Však peniaze z „vernosnýho“ ešte majú....

Ako sa dohovorili, tak aj spravili. 

V piatok naidúci zo šichty si kúpili  lístky až do Žarnovice a vystúpili tam, kde je teraz  Motel, naspäť im išiel autobus až o dve hodiny ako si na tabuli overili. 

Takže majúc čas, zamierili do kabinov na pivko a dáku zápražku, dve –tri rundy.

Po hodinke v povznesenej nálade vyrazili na nákup do predajne Zmiešaného tovaru za Kľakovským potokom.

Tam istuo budú mať tie oné...vertoske, či ako ich to volali. 

A rovno vkročili do obchodu , kde stál usmiaty predavač aj predavačka.

„Dobrý deň, my by sme chceli tie, ....hm ....také dlhé je to, nevieme ako sa to presne volá ale končí to na „osky“!“ 

Predavač sa  pritočil a diskrétne potichu sa uisťuje“ páni si prajú asi „primerosky“ nemýlim sa?“ preto že si bol istý, že chcú jedinú vtedajšiu značku „pánskej ochrany“ pre  plánované rodičovstvo nazývané Primeros.

„Áno tak nejako sa to volalo“ vydýchli uvoľnene baníci. 

„Takže páni chcú potešiť svoje dámy, všakže?“ dôverne sa usmievajúc žmurkol vedúci. 

„Nuž moja Anča sa isto poteší, veď také dačo nikdy nevidela!“ hovorí Dušan a Paľo tiež súhlasne prikyvuje, že aj jeho Jozefka bude spokojná.

„A aké by ste si tie primerosky priali?“chápavo sa stíšeným hlasom pýta vedúci.

„Nuž vedia čo? Mne nak dajú litrovú, aby sa do nej dosť pomestilo!“ potešene hovorí starší Dušan.

 Ale Pavlovi sa objemová miera nepozdávala 

„Nie, nie -to je málo“ namietol „Dajú nám tie primeroske radšej dvojlitrovie, šak my sme v tej vlhkej diere dakedy aj celý deň!!“ 

Podklad príbehu dodal Ivan Lepeň  

Rozvojový plán

V čase keď ešte fungovala Štiavnická Nová šachta, dlhšie geologické vrty v podzemí vykonával štátny podnik Geologický prieskum Nová Baňa. 

Povinnosťou technikov Geologického rieskumu bolo nie len kontrolovať  svojich robotníkov pri vŕtaní v podzemí, vyhodnocovať výsledky vŕtania ale tiež zúčastňovať sa roznych porád pri ktorých bolo treba vyjadrovať sa ku geologickým záležitostiam.

Jeden z geológov GP chodieval kontrolovať svojich vrtárov na 12. Obzor Novej šachty v Banskej Štiavnici. Po kontrole a prehliadke vrtného jadra mu vždy zvýšilo pár hodín, ktoré mohol využiť inak. 

A keďže väčšine geológov sú vedy geologické zároveň koníčkom, voľný čas v bani občas trávil zberom kamienkov a minerálov. 

Jedného dňa v takejto voľnej hodinke zaskočil na metasomatické zrudnenie Alžbeta, kde sa vyskytovali bohaté oloveno-zinkové rudy. 

To znamenalo že sa tam dali nájsť veľké kusy nádherne ligotavých strieborných galenitov,hnedých sfaleritov a zlatých chalkopyritov. 

Preto že  ich tam bolo požehnane, geológ – hovorme mu Juraj – ich do sáčkov z trhaviny v ruksaku, ktorý je povinnou výbavou banských geológov, nabral hádam aj 15 kilo.

 Ale s pribúdajúcimi nachodenými kilimetrami v podzemí ruksak ako by stále viac oťažieval, popruhy plecniaku sa stále viac zarezávali do ramien a ostré hrany skál v torbe nepríjemne tlačili do chrbáta.

 Keď už toho začínal mať naozaj dosť, rozhodol sa že ligotavú rudu v nejakej bočnej  opustenej chodbe vysype, a neskor ju opať pozbiera a vynesie na dvakrát. 

Ako pomyslel, tak aj spravil. 

Zašiel do pomerne odľahlej chodby ktorá mala nájsť nové rudné zásoby, ale keď sa zámer nepodaril , zostala opustená.

 Sáčky na jednom mieste z ruksaku povyberal , vzorky vysypal na spodok chodby a takto odľahčený spokojne odkráčal k šachte. 

Nevšimol si pritom, že vzorky vysypal rovno pod prieskumný strmý komín, ktorým sa ešte naposledy pokúsili baníci nájsť rudu. 

Ilustračné foto galenit zo stránky geologie.vsb.cz

O pár dní sa na miesto vracal, že druhú polovičku vzoriek opäť pozbiera, a vynesie von. 

Lenže ako prešiel cez križovatku , na mieste stál riaditeľ bane s výrobným námestníkom a hlavným geológom, ktorí v ten deň tiež fárali.

Trošku sa začudovali, čo tam Ďuro robí, ale bleskurýchlo si vymyslel dôveryhodnú  výhovorku, že chcel odobrať vzorku z jednej jalovej žily v chodbe.

 Odpoveď menežment uspokojila, a pokračovali v riešení dôležitého problému, ktorý sa objavil, totiž vysypanej bohatej rudy pod komínom.

Riaditeľ bol toho názoru, že razenie komínu sa muselo vo výške zastaviť tesne pred rudnou, žilou, ktorá teraz , po rokoch ovetrala, popraskala, a dole komínom popadala na chodbu.

 No a ak je v čelbe komína nad nimi taký výskyt bohatej rudy, treba ju začať ťažiť.

 To znamená, že treba do tejto chodby obnoviť koľajničnú trať, znovu vystužiť komín, vybaviť ho lezným oddelením,sypným oddelením, natiahnuť sem znova elektriku, vodné potrubie, vetranie, ventilátory a podobne. 

Hlavný geológ súhlasne prikyvoval, a výrobný námestník povedal, že to celé bude stáť dva až tri milióny korún. V poriadku  - odvetil riaditeľ, ak je tam takáto bohatá ruda, oplatí sa to. Lenže Juraj začal tušiť, že je zle.

 Milióny korún zbytočne vyhodené kvôli pár kilám prinesenej rudy  - to zaváňalo veľkým průserom!!

 Na druhej strane sa pred veľkým riaditeľom a jeho suitou bál priznať, že ruda pod komínom je jeho dielom, aby nenasledovali otázky typu či nemá nič lepšie na práci ako sa motať po cudzej bani, či nemá dosť svojej roboty a podobne. 

Riaditeľ bol dosť rýchlo vznetlivý človek a vedel sa poriadne naštvať. 

Keby sa teraz priznal, mohli by Ďura kľudne aj z roboty vyhodiť, alebo ho premiestniť na vrty do nejakej bohom zabudnutej horskej oblasti , kde líšky dávajú dobrú noc , a diviaky  k tomu naradáš  pridávajú ešte pac a pusu....  

Lenže na druhej strane, keď sa v bani preinvestuje niekoľko miliónov a zistí sa že tam žiadna ruda nieje, začne sa aj tak veľké vyšetrovanie kto to celé zavinil, a Ďuro sa o odložení rudy v bani už stihol pochváliť medzi rečou pár kolegom.  

Vyzeralo to na veľký problém  a Juraj kvoli obavám pár nocí zle spal, dokonca sa mu aj snívalo o tom ako ho vyhadzujú z roboty a nikde ďalšiu nemôže nájsť.  Mátalo ho to niekoľko týždňov. Lenže potom sa ukázalo, že riaditeľ s hlavným inžinierom sa rozhodli s investíciami počkať  či nevypadne ešte viac rudy z komína. 

Chodili to tam kontrolovať. Keď nič nové nevypadlo ani po štvrť roku, bol prípad odložený ad acta.

A Juraj odvtedy vzorky už nikdy voľne po bani nepohadzoval. 

Vždy si ich odvtedy riadne zakopal, ako sa patrí.          

Text copyright Karsten Ivan 14.1.2012